Vďačnosť. Radosť. Úplnosť. Áno, tieto pocity mala vďaka nej. Nikdy sa necítila v priebehu roka osamelo. Keď bola šťastná, smutná, neistá či bezradná, vďaka nej bolo všetko akési jednoduchšie a znesiteľnejšie.
Vždy si na seba našli čas, akoby nemali iné povinnosti a ostatných blízkych ľudí okolo seba. Tešili sa na každodenné spoločné debaty o vážnych, ale aj tých najbanálnejších témach. „Vieš, koho som stretla po ceste domov? Toho pekného chlapca z posilky.“ ,,To nemyslíš vážne, veď predsa včera sme sa o ňom rozprávali.“ Rozhovory trvali aj do neskorých hodín. Hoci mali sedemnásť rokov a žili len prítomnosťou, vedeli, že sa na seba môžu spoľahnúť aj v budúcnosti. „Raz budeš moja družička“ hovorila jej. „Samozrejme, ale najskôr musíš ešte stretnúť toho pravého“, pousmiala sa.
Keď si osobu obľúbila, správala sa k nej ako k svojej rodine a venovala jej svoj čas a energiu. Ich priateľstvo postavila na prvé miesto v rebríčku svojich priorít. Rodina či škola bola často na úkor tohto kamarátstva. „Prepáč mami, nemám čas, dnes už niečo mám, môžeme ísť inokedy.“
Avšak, vo viacerých prípadoch sa pozitívne vlastnosti dokážu súčasne prelínať s tými negatívnymi. Slabosť a potláčanie samej seba. Zanevrela na to, čo chcela ona. Zanevrela na svoje pocity a presvedčenia. Jej názory začali strácať hodnotu pri každej spoločnej konverzácii. Kritika postupne naberala nový rozmer. Hodnotila jej vzhľad, oblečenie, aj jej vlastnosti. Vedela ju zneistiť natoľko, že o sebe začala pochybovať. Bola spúšťačom jej negatívnych pocitov. Vravievala jej, že sú si tak blízke, no ona si odmietala priznať presný opak.
Dnes neľutuje, že sa spoznali, že bola jej blízkou osobou. Vďaka tomu priateľstvu si toho veľa uvedomila. Priateľstvo nemusí byť večné. Je to v poriadku, niekedy sú skrátka pohľady na svet a hodnoty príliš vzdialené. V priebehu života neustále spoznávame nových ľudí, no o niektoré osoby musíme prísť, aby sme neprišli o samých seba.
Autorka: Sofia Bodnárová
Komentovať