Cez poloroztiahnuté závesy pozerám von oknom na sychravé, ranné letné počasie. Po predošlých krásnych, slnečných, ba priam tropických dňoch mi to teda nepríde ako vítaná zmena. Unudene čumím von, pritisnutá na okno, akoby som cezeň vedela prejsť. Z môjho dychu sa na ňom vytvorí malý obraz a tak lúštim, čo to asi je. Toto čakanie na moju mater ma zabije, však načo sa maľuje na deväťhodinovú cestu autobusom? Snažím sa zamestnať dychovou kresbou, keď konečne príde z kúpeľne so slovami „si hotová?“ Prehltnem „no už pred polhodinu som bola hotová“ a iba sa usmejem. Odchádzame z Banskej Bystrice, takže to znamená, že budem musieť štyridsaťpäť minút sedieť v aute s mojou mamou, ktorej sa ústa nezavrú, ani keby ste jej za to zaplatili. Budem sa tváriť, že som neprekrútila očami, keď si sadla za volant a nedovolila mi šoférovať. „Chceš sa zabiť?, veď je ešte tma“ mrmle si popod nos. Poznámku o tom, že ona je tu tá, ktorá trpí šeroslepotou prehltnem ako klinec, ktorý ma neskôr škriabe v krku. Autobus je….no proste autobusový. Žlto zelený s nápisom Flexibus.
Vchádzame do barabizne, v ktorej strávim najbližších deväť hodín. Teraz mi už to mamine tliachanie nepríde až tak zlé, možno to nakoniec nebude až taká dlhá cesta. Vodič je typický vodič. Mastné vlasy, košeľa a z nej von trčiaci pivný pupok. Pastva pre oči, veru! Podľa čísla sedadla na mojom lístku, však nesedíme blízko pupkáča, takže sláva. Pomaly sa rozbieha a ja zakladám na uši slúchadlá, aby som sa aspoň na chvíľku ponorila do sveta hudby. Netrvá to však dlho, pretože na svojich perách ucítim niečo sladké. Potom mierne drgnutie a „daj si.“ Mama mi pod nos pchá tyčinku, ktorú doma piekla predvčerom, špeciálne na túto príležitosť. Zobudiť ma. Pripečenú stranu pomaly stiahnem dolu a zabalí do servítky. Prekvapivo tá tyčinka vôbec nechutí zle. Nie je to práve kulinársky zážitok pre moje chuťové bunky, ale ujde to. Hodiny sa vlečú a mama ma zatiaľ nezasypala zbytočnými otázkami či viem, kde sme, alebo či viem čo je toto, alebo hento. „Jasné mami, poznám všetky časti Slovenska, pokojne sa pýtaj.“ Ironicky nad sebou prekrútim očami a pozriem na SMSku, ktorá mi práve pípla na telefóne. V Českej Republike voláte a posielate….bla bla bla. „Takže už sme tu!“ V duchu zajasám a pricapím sa na okno ako malé dieťa, ktoré práve zbadal šmykľavky. Pocit eufórie do mňa vstupuje vari cez celú kožu a ja s úžasom pozerám na mesto, ktoré sa na pár dní stane mojím. Áno, mojím!
Moje mesto však zjavne nepredpokladalo, že mám so sebou asi štyri tielka, dve sukne a jedny kraťasy. Vietor sa mi smeje do tváre a vyvoláva mi husiu kožu. Poprosím mamu nech rýchlo volá taxík na hotel, lebo tu primrznem ku chodníku. Stále však dúfam, že počasie sa čoskoro napraví a ja vytiahnem kúsky, ktoré som si kúpila špeciálne pre tieto dni. Prejde päť minút, desať a ja začínam drkotať zubami. „Veď kde je ten taxík? už tu mal dávno byť, toto je obrovské mesto, tak neverím, žeby tu nebol nejaký v blízkosti.“ Ako neveriaci Tomáš beriem mame telefón z ruky a pozerám na aplikáciu, v ktorej svieti „potvrdiť objednávku.“ Skrehnutými prstami kliknem na tlačidlo a s mrazivým úsmevom vraciam mame telefón so slovami „nepotvrdila si objednávku.“ Začne sa na tom neskutočne zabávať a svoje predstavenie ukončí len citoslovcom „ups.“ „No ja ti dám také ups, že…“ Našťastie v ten správny moment prichádza taxík, ktorý nás odváža pomerne ďaleko od centra. Pozriem na mamu s nechápavým výrazom. „Veď hovorila, že to má byť blízko centra.“ Vezieme sa pekných 15 minút do nejakej riti. S pokojom šaolínskeho mnícha vystupujem z taxíka a ani neriešim, či sme ho zaplatili alebo nie. Hotel vyzerá fajn, ale keď vstúpime na recepciu, plná hala ľudí mi nedá dýchať.
Ostáva nám iba sa postaviť do radu a čakať na check in. Po solídnych tridsiatich minútach sme konečne pri tmavej slečne, ktorá zjavne podľa mojich zistení, ovláda všetky jazyky sveta. Ako prvé samozrejme pýta občiansky preukaz, načo ma mama drgne a povie že ho nemá. „Ako, že ho nemáš?“ Stále sa snažím byť pokojná a nerozbľačať sa na ňu po celej miestnosti. „No nestihol mi prísť.“ Odpovedá ako školáčka, ktorá si na školský výlet do Viedne zabudla zobrať obľúbenú hračku. S úsmevom sa otočím na polyglotickú slečnu a podelím sa o informáciu, že moja matka je nezodpovedná a že sa ospravedlňujeme. Nakoniec sa však všetko s príchodom majiteľa vyrieši a my dostávame kľúčik od izby, kde s Dankou strávim ŠTYRI dni. Tak teda, ako sa hovorí u nás na strednom Slovensku, držte si klobúky alebo, držte mi klobúk?
PS: pre zvedavcov. Pomýlila si číslo izby (450) s číslom poschodia. Nemám taký pocit, žeby sme boli v Dubaji, mami.
Autorka: Michaela Dunajská
Komentovať