Niečo vám poviem. Keď som pred týždňom s veľkým nadšením piekla perníky, cítila som sa ako kráľovná vianočného pečenia. Kuchyňou sa šírila omamná vôňa medu a škorice, rúra hrdo pracovala na plné obrátky, a ja som mala pocit, že mi chýba už len soška s nadpisom „Najlepšia gazdinka roka“.
Lenže tu je háčik. Tie perníky stále čakajú na svoje ozdobenie. Už týždeň! Vždy keď otvorím kuchynskú skriňu, stále tam vidím tie nenápadne poukladané perníky v dóze, ktoré čakajú na svoje chvíle slávy. Každý deň na nich pozerám s pohľadom plným výčitiek. Ale ja za to nemôžem, že mi vždy niečo vojde do cesty – škola, nákupy, alebo obyčajná únava. A tak tam perníky stále oddychujú, nahé a smutné.
Každý rok sľubujem, že tento raz budem lepšie plánovať svoj čas. Možno ich teda predsa len dnes večer ozdobím. Alebo aj nie. Kto vie. Zapálim sviečky, pustím si vianočnú hudbu a nechám sa unášať magickou atmosférou. Pritom ich ani nechcem zdobiť komplikovane.
Žiadne umelecké dielo, žiadne výstavné kúsky. Stačí pár čiar polevou, možno srdiečko a sem-tam gulička. Ale viete ako sa hovorí – najťažší krok je začať. Premýšľam, čo by mi moje perníky povedali, keby vedeli rozprávať. Každopádne, jedno viem. Ak ich do Vianoc neozdobím, nič sa nedeje. Kto povedal, že musia byť ozdobené? Lebo čo je dôležitejšie, perfektne ozdobený perník, alebo chvíľa s tými najbližšími?
Tak či onak, perníky sú tu, čakajú a Vianoce klopú na dvere. Ale viete. Vianoce sú predsa o pohode, nie o dokonalosti.
Autorka: Andrea Hudáková
Komentovať