Moji rodičia sa zosobášili v roku 1991. Otec sa následne presťahoval do rodičovského domu mojej mamy, teda k mojej babke. Vedľa začali stavať ďalší, v ktorom som sa narodila a aj doteraz žijem. Hoci bývame desať minút od Košíc, ktoré boli technologicky vyspelejšie, v tom čase by sme sa niekam dovolali iba veľmi ťažko. V obci, v ktorej bývame, bolo vtedy iba zopár domácností s telefónom, resp. s pevnou linkou, ako sme tomu hovorili.
Otcova mama Mária pracovala v štátnom podniku Správa pôšt a telekomunikácií. Firma zastrešovala všetky pošty a aj telefonické ústredne, teda miesta, kde sa jednotlivé telefonické linky z domácností v okolí zbiehali. Jeho mama, moja babka, tam pracovala ako technička. Avšak ústredňa mala vtedy kapacitu približne 5000 telefónnych čísel a spravovala niekoľko obcí naraz. Preto bolo spočiatku nemožné, aby mali ľudia v každom dome pevnú linku.
„Aj keď sa kapacity postupne zväčšovali, ku každému domu bolo potrebné zaviesť fyzický kábel. Na jeden z nich v dedine napojili jednu, možno dve domácnosti. V mestách to bolo iné, pretože ho montážna čata zaviedla do bytovky a zrazu malo telefón 30 rodín. Prednosť dostávali aj rôzne podniky, pre ktoré nebolo až tak nákladné vlastniť takúto technologickú vychytávku. Aj preto bol rozvoj v obciach výrazne pomalší,“ opísal mi otec vtedajšiu situáciu.
Stĺpy si osadili sami
Samozrejme, doma u babky Márie telefón mali od nepamäti. No keď sa otec po svadbe presťahoval, chcel ho mať opäť. Záujemcovia o telefón si museli podať žiadosť, pokiaľ sa nezaplnila kapacita voľných liniek. A keďže v okolí domu, v ktorom moji rodičia po svadbe bývali, nikto telefón nemal, tak otec a babka vybavili, aby mu ho dali zaviesť.
„Moja mama Mária sa dohodla s montážnikom, že keď pripravíme stĺpy, príde nám upevniť telefónny kábel až k domu. Vtedy sme narazili na problém, lebo v našej časti obce nebola sieť stĺpov, po ktorých by mal ísť. Najbližší stál o dve ulice ďalej, a tak nám zo Správy pôšt a telekomunikácií doniesli drevené stĺpy, ktoré som spolu so svokrom upevnil do zeme. Niektoré z nich stoja na ulici doteraz.“
Volať k nám chodili celé ulice
Otec mi ďalej rozprával, že v našej časti obce bolo hneď niekoľko ulíc bez pripojenia. Tým, že telefón nemal každý, kto si potreboval zavolať, šiel k najbližšiemu telefónu. Preto k nám chodili ľudia pomerne často. „Peniaze sme za to nepýtali, ale susedia boli zvyknutí, že nám dali asi päť korún.“
Na toto obdobie zaspomínala aj moja mama: „Bola som vtedy na materskej dovolenke, keď sa rozšírilo, že máme zavedenú pevnú linku. Bežne sa stávalo, že som sa ráno zobudila a čakalo ma vonku päť susedov, že si musia zavolať. Najčastejšie chceli dať vedieť zamestnávateľovi, že im ušiel autobus a budú meškať do práce. Inokedy volali, že neprídu, lebo ochoreli a večer väčšinou chodili, keď potrebovali sanitku či políciu.“
Pošty fungovali ako analógové sms-ky
Súbežne s pevnou linkou fungovali aj telegramy. Človek šiel na poštu a napísal krátku správu, ktorá mala obmedzený počet znakov. Pošty mali zoznam všetkých telefónnych čísel a zavolali na najbližšiu pobočku pošty k adrese, ktorá bola uvedená v telegrame. Obsah správy poštári prepísali a následne rozniesli. To bol vtedy najrýchlejší spôsob, ako dostať informácie k ľuďom domov, ak nemali telefón.
Napríklad na dedine, kde bola anonymita oveľa menšia, poštári zavolali na pevnú linku najbližšieho suseda. Sused šiel potom správu odovzdať tomu, pre koho bola určená, aby sa k nemu dostala čo najskôr.
Postupne sa telefónne ústredne zdigitalizovali a dokázali navýšiť kapacity telefónnych čísel tak, že telefón mohla mať každá domácnosť. A to už hovorím o období, ktoré si iste každý z nás trochu pamätá. Keď sme ako deti skúšali volať cez pevnú linku doma či u starých rodičov. Ale je dôležité vedieť, čo tomu predchádzalo a že to nie je tak dávno, keď takúto možnosť nemal každý.
Komentovať