V súčasnosti žijeme trochu zvláštny a netypický život. Približne pred ôsmimi mesiacmi sa takmer každému z nás zmenil každodenný stereotyp a spoločne sme sa učili prispôsobovať sa novým okolnostiam. A vlastne sa ešte vždy aj učíme. Inak to nie je ani v prípade študentov. Pri príležitosti Medzinárodného dňa študentov, ktorému už tradične patrí 17. november, sme sa rozhodli stráviť jeden školský deň v domácom prostredí so štvrtáčkou Izabelou Čížovou, študentkou mediálnych štúdií na Prešovskej univerzite. Tá študuje online formou už viac ako mesiac.
Pôvodne som k Izabele mala prísť v pondelok. V ten deň má najviac hodín a za počítač si sadá už zrána. Plány nám narušilo rektorské voľno, ktoré študenti dostali (asi ako darček k 17. novembru), a tak sme sa dohodli, že k nej zavítam vo štvrtok.
Je niečo po jedenástej hodine dopoludnia, keď vchádzam do Prešova. Ranné kolóny som, vzhľadom na čas, našťastie minula, a tak sa poloprázdnymi cestami presúvam na dohodnutú adresu. Pár minút pred pol jedenástou parkujem pred domom v tichej uličke. Aj napriek tomu, že dom sa nachádza pomerne ďaleko od hlavnej cesty, môj výstup z auta sprevádza hlasitý štekot susedových psov, ktoré spoľahlivo hlásia každý pohyb podozrivého na ulici.
Pred dverami ma už s úsmevom vyčkáva Izabela. Dôvod svojho širokého úsmevu mi prezradí hneď po vstupe do predsiene, kde si odkladám kabát. „Pred chvíľou nám prišiel mail od profesorky, že dnešná prednáška nebude, tak si aspoň dáme kávu, kým začne ďalšia hodina,” informuje ma Izabela a kráča do kuchyne. Pôvodný plán začatia výučby sa teda posúva z 11:30 na 13:15, ale nedá sa povedať, že by jej to nejako prekážalo. Omnoho viac by frflala, keby sa fyzicky dostavila do školy a až na mieste zistila, že hodina nebude.
Sedíme v útulnej kuchyni za okrúhlym jedálenským stolom. Pri káve sa popri iných témach Izabely pýtam, ako sa jej páči vzdelávanie dištančnou formou. „Musím povedať, že mne to takto dosť vyhovuje,“ odpovedá s miernym úškrnom. „Ale teraz naozaj. Táto forma vzdelávania sa mi páči, pretože nemusím nikam chodiť, nemusím ráno riešiť, čo si zase oblečiem, k vyučovaniu sa viem pripojiť bez ohľadu na to, v ktorej miestnosti sa nachádzam, a diery, ktoré mám v rozvrhu, mi už nespôsobujú vrásky na čele, ako keď sedím na školskej chodbe a očami tlačím čas do začiatku ďalšej hodiny. Teraz viem ten čas efektívne využiť v domácnosti.“ Podľa jej slov by si takúto formu štúdia vedela predstaviť aj po skončení súčasnej „koronovej“ situácie, aspoň čo sa týka prednášok. „Úprimne, ja by som aj za normálnych okolností prijala takúto formu prednášok. So seminármi je to už o niečo náročnejšie, to je pravda. Najmä v prípade množstva praktických úloh, ku ktorým potrebujeme napríklad strižňu, štúdio a ďalšie technické vybavenie. Teraz nám neostáva nič iné, len improvizovať doma s vlastnou pomocou,“ objasňuje Izabela.
Po prebratí školských, ale aj mimoškolských tém dopíjame kávu, Izabela odkladá šálky do umývačky riadu a pomaly sa presúvame do jej detskej izby. O pár minút začína dvojhodinový seminár z predmetu Teória a prax rozhlasovej a televíznej dramaturgie. „Najradšej sa učím vo svojej izbe. Konkrétne na posteli, lebo tu mám najväčšie pohodlie. Veď vidíš!“ ukazuje rukou na posteľ s množstvom vankúšov a ružovou prikrývkou s nenápadnými bielymi bodkami. „Takýto luxus by som si v škole dovoliť nemohla,“ dodáva so smiechom. Zapína notebook a niekam odbieha. Po krátkej chvíli sa vracia do izby. „Bola som ešte zapnúť práčku so sušičkou. Už to mám tak odsledované, že po tých dvoch hodinách, keď skončí seminár, si z práčky vytiahnem čistú voňavú bielizeň a šupnem ju rovno do skrine,“ hovorí Izabela a zo skrinky vyberá zošit, do ktorého si zapisuje poznámky z hodiny.
Zaujíma ma, či na dnes mali aj nejakú domácu úlohu. „Áno, mali sme si pozrieť tri ukážky konkrétnych relácií a bližšie sa pozrieť na ich dramaturgickú výstavbu,“ odpovedá Izabela, ktorú preruší už známy tón z notebooku. Na minútu presne (o 13:15) na monitore zabliká práve spustený hovor. Izabela kliká na možnosť pripojiť sa, vďaka čomu sa spája s pedagógom a ostatnými spolužiakmi. V tej chvíli sa, na určitý čas, naša debata končí a svoju pozornosť Izabela venuje výkladu pedagóga, zapisovaniu poznámok do pripraveného zošita a neskôr aj spoločnej diskusii.
Pár minút pred pol treťou sa končí seminár. Ďalšia hodina začína až o štvrtej, to znamená skoro dvojhodinové voľno. „Som hladná ako vlk,“ informuje ma Izabela a presúvame sa späť do kuchyne, kde hneď zohrieva obed z predošlého dňa.
Po neskoršom obede ukladá špinavé riady do umývačky a spúšťa program, aby po online vyučovaní mohla vyblýskaný riad uložiť späť do kuchynskej linky. Z kuchyne si to obratom namieri do kúpeľne. Z tej sa ozýva pípanie hlásiace skončenie pracieho programu. Izabela skladá vyschnutú bielizeň a nesie ju do izby. Keď ju nenápadne sledujem, pripomína mi včelu. Miestami mám pocit, ako keby po dome naozaj lietala. Po pár minútach sa vracia do kuchyne. „Máme ešte skoro hodinu do začiatku ďalšej hodiny. To stihnem dať piecť do rúry chlebík, mám v chladničke cesto od včera. A asi stihnem pripraviť ešte jedno cesto. Sľúbila som babke, že jej večer tiež donesiem čerstvý chlieb. No a pomedzi to si dáme ešte kávu,“ objasňuje mi svoje plány Izabela a už vyťahuje zo skrinky múku.
Sledujem ju, ako miesi cesto, a vravím jej, že konečne rozumiem tomu, čo myslela tým, že jej online štúdium vyhovuje viac, pretože vie efektívne využiť čas v domácnosti. „Ak mám v rozvrhu takéto medzery, tak toho stihnem niekedy naozaj veľa,“ zasmeje sa, ale vzápätí dodáva, že „nie každý deň je nedeľa“ a platí to aj v jej prípade. „Dnes je štvrtok, jeden z tých ľahších dní. Ale napríklad také utorky sú veľmi náročné. Mám hodinu za hodinou a občas sa nestihnem ani napiť, najesť alebo si odbehnúť na toaletu. A to som u seba doma,“ zdôrazňuje. Štvrtky má najradšej. Pre Izabelu znamenajú koniec týždňa, keďže v piatok nemá vyučovanie, a aj vďaka tomu sa dokáže pozitívne naladiť na prichádzajúci víkend.
Riad umytý, bielizeň z práčky odložená, cesto na chlebík pripravené, ďalší chlebík v rúre, káva vypitá. O tri minúty budú štyri hodiny a my sa opäť presúvame do Izabelinej komnaty. Čaká nás ďalšia, na dnes už posledná, hodina. „Teraz budeme mať seminár z Masovej a populárnej kultúry. Tento predmet mám naozaj rada a vždy mi táto hodina zbehne raz-dva,“ vraví štvrtáčka Izabela a otvára notebook.
Mala pravdu, seminár zbehol celkom rýchlo. Po skončení som si uvedomila, že vonku je už tma, hodinky na stene ukazujú trištvrte na päť. Chvíľu ešte sedím s Izabelou u nej v izbe a zisťujem, čo má teraz na pláne. Či sa chystá pracovať na nejakých úlohách do školy, alebo si radšej oddýchne. „Vždy keď končíme takto neskoro, už za tmy, tak mám taký záväzok, že v tento deň už dávam doslova ruky preč od školy. Ak ma netlačí žiaden termín a žiadna úloha vyslovene nesúri, tak nechcem sedieť ďalšie hodiny za počítačom, radšej ten čas využijem inak. Dnes plánujem ísť ešte na prechádzku so psíkom a upiecť babke chlebík, veď cesto ma už čaká.“
Je niečo po piatej hodine a po celom dni strávenom u Izabely sa chystám domov. Lúčim sa s jej rodičmi, ktorí medzitým prišli domov z práce, a ďakujem jej, že som si mohla pozrieť v živom prenose online vzdelávanie dnešných študentov. Na záver sa spolu zhodujeme v tom, že v konečnom dôsledku online štúdium vôbec nie je zlé. Veď nakoniec aj Izabela je toho dôkazom, že voľný čas medzi hodinami sa dá využiť veľmi kreatívne a slobodne.
Kráčam k autu a na chvíľu sa zamyslím nad tým, aké bezpečné a slobodné je študovať z domu. V duchu zároveň konštatujem, že aj napriek rôznym súčasným obmedzeniam máme my študenti vždy dostatok slobody.
Komentovať