Básnika Miroslava Válka snáď netreba ani predstavovať. Ovplyvnil slovenskú literatúru už svojím debutom Dotyky (odtiaľ prevzal názov literárny časopis pre mladých, v ktorom môžu uverejňovať svoju tvorbu) a niektoré z jeho básní boli dokonca aj zhudobnené. Válek teda o svojich kvalitách nemusí nikoho presvedčovať. A hoci je jeho literárne dielo známe širokej verejnosti, predsa sa v ňom vyskytujú „biele miesta“. A tie mapuje básnická zbierka s názvom Domáca úloha.
Básnická zbierka obsahuje 20 básní, ktoré vyšli v rokoch 1942 – 1948 a ktoré spája náboženská tematika. Kniha vyšla pod hlavičkou edície rewind a je doplnená ilustráciami Cypriána Majerníka. Vydalo ju občianske združenie FACE – Fórum alternatívnej kultúry a vzdelávania, Fintice. Básne do knihy vybral Peter Tollarovič, knihu zostavil a editoval Ján Gavura.
Domáca úloha ilustruje najmä začiatky autorovho písania, keď sa Válek chcel stať katolíckym básnikom. Svoje prvé básne totiž publikoval v katolíckych periodikách – Pútnik cyrilometodejský alebo v kalendári Pútnik svätovojtešský. Kedže publikácie, v ktorých básne vychádzali, sa k svojim čitateľom dostali pred koncom roka, vo vianočnom období, hlavná téma básní sa týka práve tohto sviatku. Svedčia o tom názvy ako Vianočná dumka, Vianočná meditácia, a pod.
Nálada zbierky je však napriek „sviatočnosti“ melancholická. Autor sám seba nazýva chlapcom „smutných spánkov“, ktorý v živote hľadá naplnenie svojich túžob. Nemá však len smutné spánky, ale aj oči, ako píše v básni Vezmi si na pamiatku moje smutné oči:
Vezmi si na pamiatku moje smutné oči
mne nie sú na nič ja som sám.
Osamelosť a pocit bezvýznamnosti je prítomný aj v básni Dýchnutie, v ktorej opisuje život žobráka:
Nič neviem nič som nepoznal
nikto ma nemal rád a nik mi neublížil.
alebo v básni Dialóg nad ružencom:
Tá cesta moja
smutná je a vratká.
V básni Sviatok sa melanchólia mení v očakávanú radosť a nádej, pretože:
dnes večer bude človek
naposledy sám.
A zajtra otvoria sa
okná zastreté.
Zajtra už budú lepší
ľudia na svete.
Zajtra už bude otvorená
ľudská dlaň.
Napriek osamelosti a smútku, ktoré sú odrazom básnikovho prežívania a ktoré čitateľ vyčíta medzi veršami, je v básňach prítomný Boh ako nádej, ktorá sa nachádza nad ľudským utrpením. Báseň Domáca úloha, podľa ktorej bola zbierka pomenovaná, je o písaní pozdravu Bohu, ktorý autor píše „iba kvapkou dažďa na sklo“, „sotva rozkvitnutou ružou, ktorá sa chveje strachom nad kalužou“ prípadne „perom srdca bojazlivo“.
Autor si v nej uvedomuje ľudskú nestálosť a nestálosť našich túžob, ktoré prichádzajú a odchádzajú:
a my Ti Bože nepovieme kde sme
sme dneska tu a zajtra nebudeme
na tejto zemi deťmi tejto zeme
niečo v nás horí niečo hasne zase.
Báseň uzatvára jednoduchým zovšeobecnením:
jedinou dobrou témou na úlohu
je písať pozdrav mladosti a Bohu.
Ak chceme poznať strom, mali by sme sa pozrieť na jeho korene. Toto tvrdenie sa uplatňuje aj pri básnickej zbierke Miroslava Válka — Domáca úloha. Ide o básnikove prvé literárne pokusy. Básne sú síce profilované ako náboženské, avšak témy osamelosti, smútku a hľadania rezonujú v autorovi aj naďalej a inšpirujú ho k jeho ďalším, neskôr knižne vydaným básňam. Ján Gavura v edičnej poznámke napísal: „Časť raných básní má v sebe detskú prostotu a umeleckú priezračnosť začínajúceho básnika, v lyrických „skicách“ sa však už zračia charakteristické črty básnika-analytika, podľa ktorého človek zažíva mnoho trpkosti a len málo dôvodov na radosť.“ Domáca úloha pomáha čitateľovi utvoriť si komplexný obraz o básnikovi – príjemným a nenúteným spôsobom dopĺňa povestné „biele miesta“, ktoré pramenia v neprebádaných začiatkoch Válkovej tvorby. Básnická zbierka je teda „koreňmi“, na ktoré sa môžeme pozrieť a nebudeme zahanbení. Pri kvalite Válkových textov nad tým ani nemusíme uvažovať.
Tomáš Fedorko, kníhkupec v Artforum Prešov:
Knižná recenzia vyšla v spolupráci s kníhkupectvom Artforum Prešov
Komentovať