Akademický Prešov začal utorkový program o 10.30 prednáškou k problematike dokumentárneho divadla. Prednášku viedla absolventka FF PU Diana Laciaková z Ústavu divadelnej a filmovej vedy SAV.
Autorka načrtla spoločensko-politické a umelecké súvislosti v slovenskom divadelnom priestore po roku 1989. V rámci porevolučného vývoja divadelnej dramaturgie sa zamerala na spoločensky angažované divadlo, ktoré sa na slovenských javiskách začalo pravidelne objavovať od roku 2005, a to ako na veľkých divadelných scénach (Divadlo Aréna Bratislava, SND Bratislava), tak aj na malých scénach nezávislých divadiel (Divadlo Pôtoň Bátovce, Štúdio 12 Bratislava, Tucet Trenčín, Stanica Žilina-Záriečie, SPOTs Košice, P.A.T. Bratislava). Dokumentárne divadlo je definované prácou s dokumentárnym, autentickým materiálom (archívov, zbierok, knižníc, úradov, ale aj súkromnej korešpondencie, osobných spomienok a pod.). Môže mať rôzne formy – od klasickej hry vychádzajúcej z historických dokumentov (Dr. Gustáv Husák, Divadlo Aréna alebo Rabínka, SND) až po filozoficko-teoretický koncept vychádzajúci z oral history – z osobných spomienok pamätníkov (Posledná historická úloha mladej generácie, Stanica Žilina-Záriečie a Tucet).
Prednáška bola spojená s (audio)vizuálnymi ukážkami z inscenácií aj s načrtnutím situácie konkrétnych prípadov inscenácií s mimoriadnym spoločenským ohlasom (Dr. Tiso, Divadlo Aréna a Natálka, SND).
Monodráma Dr. Tiso (2005, Divadlo Aréna) v hlavnej úlohe s Mariánom Labudom st. sa v roku 2017 dočkala obnovenej premiéry (v hlavnej úlohe s Mariánom Labudom ml.).
Projekt Natálka (2016, SND), pôvodne určený pre stredné školy, vyvolal veľký rozruch po tom, ako sa na jedno z jeho predstavení chceli neadekvátnym spôsobom dostať členovia extrémistickej politickej strany.
Inscenácia Rabínka (2012, SND) rozprávala o osude Gisi Fleischmannnovej, predsedníčky slovenskej sekcie medzinárodnej ženskej sionistickej organizácie, ktorá sa počas vojnovej Slovenskej republiky angažovala za záchranu mnohých členov židovskej komunity.
Z aktuálnych inscenácií nám Diana Laciaková odporučila nasledovné tituly: Dr. Tiso (Divadlo Aréna, Bratislava, réžia Rastislav Ballek), Vojenské meno Rama (Divadlo Pôtoň, réžia Sashko Brama), Solo lamentoso (P.A.T., réžia: Sláva Daubnerová), ale napríklad aj Búvaj košického Divadla na Peróne (réžia kolektív) atď.
Práca s dokumentárnym materiálom vyžaduje od autorského kolektívu osobnú angažovanosť, väčší časový priestor (od niekoľkých mesiacov až po niekoľko rokov), istú odbornú erudíciu (preto divadelníci často spolupracujú s historikmi, sociológmi a pod.) a tiež etický princíp, ktorý nesúdi, ale ukazuje a ktorý núti k čo najväčšej objektivite. Vo výsledku sa ako jeden z najdôležitejších aspektov dokumentárneho divadla ukazuje rozpoznateľnosť dokumentárneho materiálu v javiskovom tvare. A nad tým všetkým bdie, samozrejme, divadelná metafora.
Táto prednáška priniesla poslucháčom nielen poznatky o dokumentárnom divadle ako takom, ale ukázala aj nové možnosti nazerania na svet. Poukázala na krásu skutočnosti, ktorú skrýva aj ten najobyčajnejší životný príbeh. Ukáže všetko podstatné. Každý si nájde to svoje. Presne tak, ako na Akademickom Prešove.
A. Solženicyn: Uväznení
Utorkový večer zasa patril divadelným doskám, no už z praktického hľadiska. Na Malej scéne Divadla Alexandra Duchnoviča sa predstavili aj herci nášho Študentského divadla Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity s adaptáciou hry Alexandra I. Solženicyna Uväznení…
V úvode boli diváci oboznámení s tým, že ide o „divadelný experiment“ postavený na viaczväzkovom románe Súostrovie Gulag. Hra bola pokusom o zobrazenie tvrdých podmienok zavedených v rámci sovietskeho totalitného režimu, najmä však v pracovných táboroch, tzv. gulagoch.
Herci stvárnili symboly politickej i ľudskej obžaloby stalinizmu, ktorého počiatky siahajú ešte k Leninovi, za ktorého sa začali masové popravy politicky nepohodlných občanov a postavili sa aj základy plánovanej ekonomiky. Veci, ktoré sa vtedy diali, by sa dali prirovnať k zlému snu počas temnej noci, no, žiaľ, bola to krutá realita.
„Súd nemôže odstrániť teror zavedený mocou,“ znela jedna z replík. Tým sa dávala najavo skutočnosť, že pacifizmus v sovietskej spoločnosti jednoducho nemá miesto. Hrou sa niesol nádych smrti, ktorý vyvrcholil, keď bola nad jednou z postáv vynesený rozsudok: „Odsúdený na trest smrti obesením“. Výsmech zákonu bol v čase, v ktorom bola hra situovaná, bežnou praxou „tajného“ komunistického protokolu.
Ostatná časť inscenácie sa niesla v duchu zobrazenia úmornej práce kulakov v pracovnom tábore, ktorí sa sem dostali po odsúdení súdom podľa § 58 Trestného zákona, ktorý bol primárne namierený proti nepriateľom režimu.
Prekvapením pre divákov bolo, keď si počas hry zahrali trestancov spolu s hercami. Stvárňovali ťažkú prácu na výstavbe železníc a nových miest naprieč celým Sovietskym zväzom.
Hre nechýbali ani hlboké filozofické myšlienky nútiace diváka premýšľať a nechýbal ani vtip, napr. keď si „robotníci“ pospevovali transformácie nám známych riekaniek a pesničiek z detstva, ktoré však boli upravené pre potreby scenára. Publikom zarezonovala najviac asi táto: „Kulačik, kuláčik, kedy si sa umýval…“ Medzi tým odznievali aj výkriky zničených robotníkov: „Naše ruky zodrané“ či „Tam zomreli mnohí z nás.“ V závere boli niektorí z trestancov prepustení, čo bolo istým inovatívnym prvkom, nakoľko takáto vec sa bežne nestávala. Ako na úvod podotkol jeden z hercov, cieľom hry bolo aj narušiť istú stereotypnosť vnímania sveta divákom v divadle, ale aj mimo neho.
Na záver možno skonštatovať, že predstavenie hereckých talentov našej univerzity ukázalo, že aj v Prešove vyrastajú do budúcnosti nové herecké tváre pre dosky, ktoré znamenajú svet.
Článok vznikol v spolupráci s Kristínou Matijkovou.
Komentovať