Po príchode do areálu školy som si všimol, že jesenný vietor privial na univerzitu nových študentov. Zvyknú sa nazývať prváci. Spoznáte ich podľa zmäteného výrazu či neustáleho ohliadania sa príznačného napríklad aj pre ľudí s paranojou. Ponúkam aj empatickejší príklad: napríklad aj pre ľudí, ktorí dopozerajú horor a vzápätí musia prejsť tmavou chodbou.
Prváci toho za deň nachodia toľko, že aj ich smart hodinky im vravia, že by už stačilo. Hľadajú a hľadajú. A preto som sa po chvíli státia rozhodol pomôcť. Zašiel som k najbližšej skupinke spomínaného druhu. Povedali mi, že majú mať hodinu v miestnosti č. 158. Hneď som ich vyviedol z omylu a vysvetlil im, že prvý týždeň školy sa neodohráva na univerzite, ale v lokálnych podnikoch.
Strih.
Po piatej káve vo Vinyle sa mi žalúdok krúti presne ako predmet z názvu daného bistra. Je to bystrá myšlienka využiť voľný čas užitočnejšie, ale stále len myšlienka. A nie je to tak, žeby v Prešove nebolo čo robiť. V Prešove naopak je čo robiť. Spája sa to však skôr s prácou na rozvoji mesta, než s nejakou formou zábavy.
V rámci prvého týždňa trvá každá hodina kratšie, ako je zvykom. Dochádza tu teda k popretiu času a jeho hodnoty. Dvojhodinovky aspoň ponúkajú pompézny priestor na predĺženie ISIC karty. Preto vychádzam z Vinylu. Avšak meter od vchodu narážam do chrbta akéhosi študenta. Ach. Hneď je mi jasné, že stojím na samom konci radu ľudí spätých túžbou po prolongačnej známke.
Strih.
Prvý týždeň a na dlhšie obdobie aj posledný, ktorý nám dovolil si samovoľne otáčať presýpacie hodiny. Dramatická veta, po ktorej by mala prísť už len tá dávno známa: Bude horšie. No nemusí byť. Pros a ďakuj svojmu Chatu GPT a uvidíš, že prežiješ, keď nás ovládnu roboti. Nájdi si správny uhol pohľadu. A konaj, aby si neľutoval, že si len uhol pohľadom.
Záverečné titulky.
Komentovať