Prvé dva týždne školy sú vždy niečím iné v porovnaní so zvyškom semestra. Tentokrát mi ubehli tak rýchlo, ako možnosť zakúpiť si obed v aplikácii školskej jedálne. Zároveň som hneď pochopila, že na študijné sa ešte zopár ďalších týždňov nedostanem. Rady študentov sú tam dlhé ako zástupy ľudí pri pokladniach v Lidli. A keď tak pozerám na nové tváre prvákov, zdajú sa mi stratení. Pochopiteľne, táto škola je ako labyrint, no prinesie im veľa radosti, keď sa konečne naučia, kde sa nachádza 400-ka. Alebo Yogi´s.
Prváčkou som na Prešovskej univerzite už druhý krát, teraz na magisterskom štúdiu. Aby vás to nemýlilo, je to takmer identický pocit. Tri mesiace mimo a hlava zamestnaná praxou či voľnočasovými aktivitami ma zaviedla do slepej uličky už spomínaného labyrintu. Svet a jeho neustály kolotoč sa pre mňa zastavil, hoci čas plynie ďalej. A ja si tento stav užívam, aj napriek ukazujúcej sa vráske a vyplešteným očiam z povinností, ktoré nám vyučujúci vymenovali už na začiatku semestra, lebo viem, že tie sa časom rozplynú. Postupne spravím všetky zadania, natočím dostatok reels pre môj odbor a napíšem dostatok seminárnych prác. Avšak to, čo mi ostane, samozrejme okrem vzdelania, sú milé, vtipné či zvláštne pocity a zážitky, ktoré ešte teraz neviem úplne posúdiť. Preto som sa na ne opýtala skorších či neskorších absolventov mediálnych štúdií na Unipe.
Sofia B., cukrárka
„No najviac si spomínam na kávičky a croisanty v Delte s kamoškami počas páuz. Bola som prekvapená, že v škole máme Yogi´s, ale aj z cestovania vlakom. V prvom ročníku mi najviac zarezonovali predmety Médiá a detské publikum, tvorba relácii či časopisu, analýza videoklipu a Ortoepia, z ktorej boli všetci nešťastní. Mňa a spolužiačku to vyslovene bavilo a dostali sme A-čka.
Celkovo som patrila počas celého štúdia k tým „stresmenom“, ale aj tak by som sa tam hneď vrátila, lebo študentské časy vnímam ako tie najlepšie. Možno aj preto, že ma vždy napĺňal režim cestovanie, prednášky, pauzy, „kecanie“ v Delte a opäť prednášky a cestovanie domov. Ťažko sa mi spomína vyslovene len na prvé týždne vyučovania, viem len, že všetko bolo nové a všetci boli noví.“
Martin B., moderátor v rannom vysielaní
„Pamätám si, že spolužiačky z Košíc odo mňa chceli, nech im ukážem jedno tetovacie a piercingové štúdio v Prešove, kde im prepichnú uši (tam hore na tej citlivej časti). Takže sme sa poznali týždeň aj s cestou a už som s nimi sedel v čudnom štúdiu počas voľnej hodiny a pozeral som, ako všetkým krvácajú uši.
Vo všeobecnosti som sa na začiatok roka veľmi tešil. Páčilo sa mi v podstate hneď a bol som spokojný. Celkom rýchlo sme sa spoznali s partiou mojich spolužiakov, to bolo fajn. Momentálne pracujem v Dobrom rádiu. Som tam však len také mladé ucho, keďže som členom rádia ani nie tri mesiace.“
Sára M., projektová manažérka v reklamnej agentúre
„Kedže som prišla na UNIPO až po troch rokoch štúdia na inej škole, v inom meste, bol to pre mňa menší šok. Bola som ten nový človiečik, ktorý sa aj týždne po nástupe strácal v uličkách budovy a bol varený-pečený v Yogi’s pri ich toastoch. Práve z toho dôvodu, že to boli úvodné dni. Napriek tomu som si vážila od začiatku skvelý prístup pedagógov a ich všadeprítomný humor. Jednou z najlepších spomienok bol určite náš mediálny ples, kde sme sa všetci, vrátene učiteľov spoznali aj z trošku iných strán a iba si vzájomne potvrdzovali motto našej školy, že Unipo je skutočne viac ako vzdelanie.“
Ivana T., doktorandka mediálnych štúdií
„Na začiatku štúdia som prvý týždeň preplakala, lebo som bývala na prístavbe (zadná časť starého internátu). To boli takmer rozpadnuté izby, chodili nám tam mravce a v zime prefukovalo. Ale spomínam si aj na internátnu políciu, ktorú tvorilo zopár ľudí a členovia rady. Bolo neskoro večer pred prvou skúškou na univerzite „ever“. Pripravovala som na Marketingovú komunikáciu 1. Vonku na chodbe niečo silno búchalo a ja som mala stres. Tak som vyšla vonku, že kto si kope loptu do steny a rezonuje na celé poschodie. Bol to Tomáš a doteraz netuším jeho priezvisko. Možno je teraz policajt, alebo vojak, nečudovala by som sa. A vraví mi: „Slečna, poďte si so mnou zakopať.“
Na konci chodby bola akože bránka a tam sme kopali loptu. Kedysi sa na internátnu políciu robili aj nábory a konkurzy, lebo za to bolo isté miesto na internáte. Teraz neviem, či takéto poriadkové veci internátna rada robí, no možno tri roky dozadu tomu tak bolo.“
Joachim B. Š., športový redaktor
„Na Unipo som prestúpil až na magisterské štúdium. Keď som sem prišiel, všetci boli v partiách, len ja som ostal vystrašený. Spomínam si, že ako prvá sa ku mne ozvala spolužiačka, ktorá bola veľmi komunikatívna. Nejak som sa k nej pridružil a nemusel som potom nič hovoriť, pretože všetky otázky za mňa zodpovedala ona.
Raz ma však nejako nechala samého s dvomi spolužiačkami, ktoré mali ružové vlasy a pripadali mi dosť bláznivé. Sadli si bližšie, čo bolo pre mňa – nekontaktný typ – dosť zvláštne a začali sa ma pýtať mnoho otázok. Pripadal som im vraj ako „skejťák“, lebo som nosil biele vysoké ponožky. Nevedel som, ako im mám odpovedať, ani ako z tej situácie uniknúť. Pamätám si, že som napísal do skupiny: „Fakt ste ma tu nechali s nimi?“ A niekto ma našťastie prišiel zachrániť.“
Benjamín V., študent
„Napriek tomu, že som úspešne absolvoval program mediálne štúdiá s magisterským titulom, aktuálne sa nachádzam opäť na štúdiu a to na ročnom programe Master v odbore Content & Media Strategy v holandskom meste Leeuwarden. Od Prešovskej univerzity som aktuálne 1772 kilometrov vzdušnou čiarou a 1437 kilometrov jazdy autom.
Veľmi intenzívne však spomínam na začiatky akademického roka. Na stretnutie sa so spolužiakmi po dlhých prázdninách a vychutnávanie našej prvej spoločnej kávičky v podnikoch oproti škole. Taktiež s úsmevom spomínam na krátky vstup do predmetov od pedagógov a potom ich príjemné prehovory o tom, ako strávili leto. Začiatok roka je vždy ten čarovný čas, keď študent ešte môže takmer všetko a nemusí takmer nič. A treba si to patrične vychutnať!“
Komentovať