Daniela Slančová patrí medzi zakladateľov odboru mediálne štúdiá na Prešovskej univerzite v Prešove. Mnohí ju poznajú práve odtiaľ, z učební a chodieb univerzity. Ďalší ju poznajú z kníh a slov jej kolegov, ktorí sa pri výkladoch učiva taktiež obracajú k jej poznatkom. Svojimi skúsenosťami a prívetivým prístupom roky nezameniteľne prispievala k životom študentov. Opýtali sme sa na jej detstvo, štúdium, ale predovšetkým na názory a zážitky spojené s takým inšpiratívnym zamestnaním, akým je práve učiteľstvo.
Aká bola vaša predstava o zamestnaní v detstve?
Mne sa stále páčilo učiteľské povolanie tak, ako s ním dieťa prichádza do kontaktu. Vedela som, že ma láka skôr humanitný smer. Aj trochu zo žartu spomínam, ako som cez prázdniny u babky, niekedy v treťom ročníku, objavila Pravidlá slovenského pravopisu a bavilo ma nahlas čítať úvod k týmto pravidlám. Niečo ma na tom fascinovalo, ale, samozrejme, to potom po prázdninách prešlo. Keď sme chodili ráno do školy, počúvali sme jazykovú poradňu a veľmi ma zaujímalo, ako vysvetľovali frazeológiu alebo etymológiu slov. Ako mladšia som recitovala, no nemala som ambície písať, na to je potrebný talent. Skôr ma lákalo štúdium jazykov. Všetko, čo sa týka literatúry, ale aj histórie.
Vnímate niekoho ako svoj vzor v profesijnom alebo aj v súkromnom živote?
Uvažovala som nad tým práve pri nedávnej príležitosti môjho životného jubilea. Samozrejme, do veľkej miery nás formuje rodinné okolie. Ale mala som šťastie aj na dobrých učiteľov slovenčiny. Napríklad na základnej škole som mala pani učiteľku, ktorá učila slovenský jazyk a dejepis. Bola prísna, vzorová a naozaj sa vyznala. Niekedy v šiestej triede nás naučila, že syntaktickým rozborom odhaľujeme, ako nám plynú myšlienky. A naozaj, so syntaxou som nemala problém až do štátnic, pretože som čerpala aj z toho, čo ma naučila ešte na základnej škole. Potom neskôr na strednej škole nás literatúru učil pán profesor. Vedel interpretovať literatúru s nadhľadom a humorným odstupom, nepridŕžal sa iba čítaniek. To bolo ozaj šťastie mať takýchto vyučujúcich.
Aký rozdiel vidíte v štúdiu na vysokej škole v čase, keď ste študovali vy, a v posledných rokoch?
Zmenili sa najmä vonkajšie okolnosti. Dnes majú študenti k dispozícii internet a viacero médií, ktoré môžu využívať. My sme mali, napríklad, jednu učebnicu na celý ročník, s ktorou sme sa museli nejako podeliť. S tým súvisel aj komunitný život. Pocit society v skupine bol silnejší, ako je teraz. Napríklad, na začiatku a konci roka sa organizovali sústredenia, kam sme šli ako „angličtinári“. Cieľom bolo najmä dosiahnuť podobnú úroveň angličtiny medzi študentami, ale spevnila sa aj študentská komunita. Nemali sme veľa možností cestovať či množstvo médií, ktoré sa dali sledovať. Boli sme nútení hľadať si spoločnosť. V súčasnosti trochu upadá aj študentská vedecká a umelecká činnosť. Myslím si, že dnes majú študenti viac povinností. Mnohí popri škole pracujú a taktiež musia uzavrieť prvú aj druhú časť štúdia, ktoré sú ukončené súhrnnými skúškami. A to je, podľa mňa, veľmi náročné.
Odzrkadľujú sa kvality jednotlivých študentov v ich budúcnosti?
Som presvedčená, že kvalita žiaka sa nestratí. Súvisí to aj s osobnosťou človeka, napríklad, ako pristupuje k vlastným chybám a ako poctivo sa stavia k samotnému štúdiu. Možno študent nedosiahne úspech hneď a rýchlo, možno to bude trvať trochu dlhšie, pretože aj životné okolnosti sú rozličné. Ale verím, že kvalita sa nestratí, ona sa kdesi nejako objaví a prejaví.
Kedy a ako ste zistili, čomu sa chcete venovať v rámci profesie? A čo vás v tom ovplyvnilo?
Moje smerovanie sa stále vyvíjalo inak, ako som plánovala. Chcela som študovať anglický jazyk a latinčinu, ale tento odbor vtedy neotvárali, tak som šla študovať anglický a slovenský jazyk. Rozhodla som sa kvôli angličtine, ale zaujala ma viac slovenčina. Zo slovenčiny ma lákala najmä literatúra, neskôr fonetika a skončila som pri štylistike. Ovplyvnil ma, predovšetkým, vnútorný záujem, osobnosti, ktoré ma viedli, ale možno aj fakt, že po slovensky vie človek lepšie ako po anglicky😊.
Ste autorkou viacerých publikácií. Podľa čoho si vyberáte zameranie, teda to, o čom chcete písať?
S touto otázkou som sa stretla už počas môjho doktorandského štúdia. Mala som stanovenú tému práce, ale netušila som, ako ďalej alebo ako ju uchopiť. Jeden z mojich učiteľov mi vtedy poradil, aby som si spravila rešerš na danú tému. A skutočne, čím väčší prehľad máte, začínate si všímať, kde je niečo nedopovedané. Zisťujete, čo by vás zaujímalo, čo ste sa nedočítali. Napríklad môj záujem o výskum detskej reči započal, keď moje deti začali chodiť do škôlky. Uvedomila som si, že neviem, v akom jazykovom prostredí v škôlke vyrastajú. Hoci som to spočiatku nevedela uchopiť teoreticky, postupne som zisťovala viac o reči učiteľky v materskej škole a o detskej reči.
Získali ste viaceré ocenenia za vašu vedeckú činnosť. Má pre vás niektoré z nich aj nejaký špeciálny význam?
Veľmi si cením Prémie literárneho fondu za publikácie Desať štúdií detskej reči alebo Úvod do štúdia interaktívnej štylistiky. Ide o monografie a učebnice, na ktorých pracoval kolektív autorov. Vždy sa mi páčila kolektívna práca a pri oboch som spolupracovala aj so svojimi bývalými doktorandami. Skutočne ma veľmi potešilo, že sa nám podarilo získať takéto ocenenie.
Je vaše profesijné zameranie niečo, čomu sa chcete venovať aj naďalej?
Určite áno, stále som zapojená do dvoch projektov. Pripravujeme dve monografie, čiže ostávam aktívna. Bavím sa, i keď uznávam, že si potrebujem trochu oddýchnuť.
Komentovať