Mnoho krát sme určite všetci počuli: „Tá dnešná generácia. Nič nevie, len sa to hrá na počítači celé dni. Za mojich čias tak nebolo.“ Niet pochýb, že to všetkých irituje, keďže v niektorých prípadoch to môže byť aj pravda. Ale nechápem, prečo sa to generalizuje. Všetci sedíme doma a hráme sa celé dni na počítači či mobile. Nikdy nie je nič dobré. No akonáhle treba nastaviť kartičku do Tesca alebo Kauflandu, tak zrazu je vnuk super šikovný technik, ktorý na počítači dokáže spraviť všetko. Prečo všetkým vadí, že sa niekto venuje niečomu, čo ho baví?
Vtedajší svet totiž nebol tak „skazený“, čo sa týka názorovosti. V „starej dobe“ to fungovalo tak, že ak sa niekto chcel ohovárať, všetci sa stretli v kostole a klebetilo sa priamo pred tak uznávaným Bohom. No dnes to už tak nefunguje. Stačí jedna zlá správa, jeden nesprávny okamih a máme o budúcnosť postarané. To, čo niekedy bolo „jedna baba povedala“, v dnešnej dobe nefunguje. Tu máme dôkaz o všetkom vždy. Každý si vytvára svoju realitu, svoju bublinu. To, že niekedy bolo tak, ako bolo, nie je v minulom čase bezdôvodne.
Každý človek, ktorý chce byť začlenený do spoločnosti, musí byť na sociálnych sieťach, a to už v hocijakej podobe. Nemusí byť aktívny, no vyslovene musí mať priestor, cez ktorý sa s ním dá komunikovať. Niekedy boli holuby, dnes máme chaty. Niekedy sa zbierala skupina, aby šla vonku do kina, dnes sa ignorujú správy a tvárime sa, že neexistujeme. Každý sám vo svojom svete. Len ja verzus celý svet.
Všetci poznáme človeka, ktorý odpíše aj na smrteľnej posteli a toho, kto neodpíše, aj keď ho vidíme meter od nás s mobilom v ruke. Toto je nová realita, v ktorej žijeme a každý, kto nie je v tejto realite nejak zainteresovaný, pre okolitý svet akoby neexistoval. Je jedno, či ide o prácu, vzťahy, lásku, hobby, lezenie na Mount Everest, alebo či sme si pripálili ráno praženicu. Je mnoho cynických postojov na dnešnú dobu a vzniká mnoho vtipov.
Otázka znie, či je v pohode, že väčšina mládeže sa pozrie pred nohy, až keď narazí do stĺpu. Samozrejme, nemôžeme zabudnúť, že následne to niekto zverejní a dozvie sa o tom už polovica internetu. No predsa, čo môže byť krajšie ako škodoradosť?
Namiesto bežnej šikany, prichádza kyberšikana. Namiesto radosti z jedla, prichádza dôkladne fotenie jedla a uprednostňuje sa výzor pred chuťou. Namiesto ľudskosti prichádza toxická sekcia komentárov, ktorá si nájde vždy niečo, čo nie je dobré. Prečo sa to deje? Možno to bude tým, že keď stratíme strach z osobnosti, stávame sa sami sebou. Nikto nás nevidí, nikto nám nič nemôže spraviť. Sme len pár pixelov na nejakej platforme, ktorá nás chráni anonymitou. Jedno je ale isté. Nikdy nestratíme nenávisť a spôsob, ako ju prejaviť. Niekedy to bolo ohováranie, dnes je to zosmiešňovanie na internete. Vitajte v degenerovanej generácii.
Autor: Matúš Dráb
Komentovať