Vymýšľať si musí byť ľahké. Kreativita? Inšpirácia? Umenie? Ľahko spochybniteľné výmysly. Každý dokáže spracovať text z čohokoľvek, čo mu napadne. Márne hľadáte zmysluplnosť v takýchto textoch. A hľadáte ju tam vôbec?
Text, ktorý toľkým ľuďom nedáva zmysel a pritom je pre autora jednoznačný. Každý si z neho môže odniesť to svoje, ale čo ak sa autor snaží odovzdať konkrétnu myšlienku tak obrazným textom, že je nemožné v ňom vidieť iba to, čo chce. Ak čitateľ odkaz pochopí inak, ako bolo zamýšľané, je to chyba jednej strany, kvôli zlému spracovaniu? Alebo druhej pre neznalosť kontextu? Možno sa vzájomne doplnili a je to chyba oboch. Čo ak napriek zlému pochopeniu textu v ňom čitateľ nájde motiváciu, súcit, alebo niečo, čo toľko potreboval? Verejné interpretácia vykonaná jeho tvorcom môže narušiť to, čo svojim dielom dokázal. A možno ani nechcel niečo dokázať, možno ani nevedel, čo píše, pretože zažíva kreatívnu krízu a začal iba spájať náhodné slová. Text, ktorý nemá výpovednú hodnotu, sám o sebe niečo vypovedá. Nevšíma si zaužívané pravidlá, nezaujíma sa o názory iných, nestará sa o to, či niekoho pohorší. Texty majú svoje pravidlá, ale je tu sloboda v kreatívnom písaní, ktorá je krásna a predsa vám niekto povie, aby ste niečo menili pretože…
Tu sa nehráme na pravidlá.
Toto som ja, alebo nie som? Som autorom, či nie? Možno som len prepojením viacerých myšlienok a možno kopírujem z niečoho, čo som videl a o tom, že to robím, ani sám neviem. Alebo viem? Ty určite vieš. Áno, teraz hovorím konkrétne o tebe. Volá sa to inšpirácia alebo kopírovanie? No povedz! Vieš, aké je to písať? Tento text tvorím, pretože mi nenapadlo nič iné, čo by som chcel odovzdať. Predstav si, že chceš a potrebuješ niečo povedať, ale nedokážeš, nemôžeš. Prázdny dokument vo Worde, prázdny papier na stole. A ty len premýšľaš a prídeš na to, že si kreatívne prázdny. Vyhasnutá fakľa, ktorú nemožno zapáliť. Asi si to nezažil, keď nechceš posúvať hranice svojej kreativity. Ale fajn, poďme ďalej. Prepáčte, že som sa tak opustil. Vrátim sa teda k vám. A čo som to chcel vlastne povedať?
Mal by som jednoducho písať.
Na bielej stene sú bodky pripomínajúce akné gothičky v štádiu dospievania (alebo pri inom hormonálnom kolísaní). Cudzí otec mi hovoril: „Vtedy sme chceli byť moderní, tak sme si zvolili štruktúrovanú omietku“. V ľavom rohu postele je plyšový medveď držiaci srdiečko s nápisom „I love you“. Priestor pod jeho rukami je možné využiť na vopchanie tej svojej. Maco sa tak komplexne dá využiť ako boxovacia (dajme tomu) rukavica. Veľkosť postele je priamo úmerná mojej výške. K tomu nemám rozvitý komentár.
„Dvojvetový perex je málo, že?“ Vravím: „Áno, mal by mať aspoň štyri, minimálne tri,“ frajerka tvrdí, že ju čaká boj. Jej prsty však triafajú klávesy ako kedysi tie Vargove. Kým tie moje sa zatiaľ dotýkajú strniska na tvári, brady, zubov a všetky tie miesta, ktoré sú pri premýšľaní tak zaťažené dotykom.
Mal by som jednoducho písať.
O tuniakovi v paradajkovej omáčke, prázdnom pohári po dopitej medovke, sviečke s vôňou Pumpkin spice či domácej replike obrazu „Hviezdna noc“, ktorého autor originálu (Van Gogh) nemohol síce povedať: „Som samé ucho,“ ale jeho ucho hej, lebo bolo samé. Autorka napodobeniny v polohe nezdravej pre chrbát (a asi aj telo celkovo) pritom nedávno dopísala svoj text. A ja vyrovnaný, že svoj už radšej ani neskúšam dokončiť.
Autori: Tomáš Marek, Martin Bujňák
Komentovať