Kultúra Literatúra Rozhovory

Gabriela Futová: Deti riešia problémy jednoducho, my dospelí ich komplikujeme

Prešovská spisovateľka chodí rozprávať o svojich knihách deťom po celom Slovensku. (Foto: eduworld.sk)

Prešov sa môže pochváliť mnohými známymi osobnosťami. Jednou z nich je aj spisovateľka pre deti Gabriela Futová. Dodnes vytvorila už 26 rôznych príbehov, v ktorých sa našiel nejeden malý čitateľ. Osloviť mladé čitateľské publikum si vyžaduje empatiu, predstavivosť a najmä schopnosť spisovateľa vrátiť sa do čias, keď on sám bol ešte dieťaťom. Týmto obdobím si prešiel každý, spätne ho pochopiť dokáže len niekto. V rozhovore sa bližšie pozrieme na život spisovateľky, ktorá zvláda obidva svety naraz.

Vysokú školu ste absolvovali na Univerzite Komenského v Bratislave, odbor žurnalistika. V doteraz uverejnených rozhovoroch ste sa vyjadrili, že žurnalistika nie je práve Vaša šálka kávy. V dnešnej dobe sa mladí študenti snažia presadiť najmä na západe Slovenska, Vy ste sa práve naopak, vrátili domov, do Prešova. Nepovažujete tento krok vo svojom živote za spiatočný?

Mne osobne Bratislava ako mesto absolútne nesadla. Na mňa je tam priveľa ľudí, priveľa áut, priveľa všetkého. Vôbec som si nevedela predstaviť, že tam ostanem. Keďže som bola už počas školy rozhodnutá, že sa nechcem venovať žurnalistike, tak nejak ma to ťahalo domov. Prišla som sem a hľadala si prácu. Žiadnu redakciu, pretože naozaj som bola pevne rozhodnutá, že novinárčinu určite robiť nechcem.

Počas školy Vás teda prax neoslovila?

No to je to, že som to skúšala, praxovala som aj všetko, ale práve vtedy som zistila, že nie, toto proste absolútne nie je pre mňa. Možno som bola príliš mladá a nenašla si svoju oblasť, ktorej by som sa venovala, alebo jednoducho žurnalistika nebola pre mňa to pravé orechové, pretože už v škole som spoznala ľudí, na ktorých bolo vidno, že sú rodení novinári, mali tú novinárčinu v krvi. Ja som zistila, že to v sebe jednoducho nemám. Bola by som veľmi mizerná novinárka, tak som si povedala nie.

Na Univerzite Komenského v Bratislave úspešne ukončila magisterský stupeň štúdia (Foto: uniba.sk)

Strednú školu ste úspešne dokončili na Gymnáziu Konštantínova 2 v Prešove, bolo Vaším cieľom študovať žurnalistiku?

Áno, ale povedala by som, že to bol taký omyl, pretože mne išlo písanie. Ono sa to tak nejako vyfarbilo aj preto, že som písala pre školský časopis. Sem tam som niečo o škole poslala do novín a oni to uverejnili, niekedy aj nezávisle od školy mi publikovali mnou písané veci. Lepšou voľbou by bola možno scenáristika alebo nejaký umelecký smer, pretože žurnalistika mi príde ako remeslo (v dobrom). Dobrý novinár sa nesmie dať odradiť a ja som strašne bojazlivá. Osloviť cudzieho človeka je pre mňa úplná katastrofa, preto som sa neskôr zamyslela, čo ja vlastne na takej škole robím. Prečo si vyberám prácu, v ktorej musí človek komunikovať s cudzími ľuďmi. Práve na to bola dobrá prax, vtedy som prišla na to, že budem mať bolesti brucha už len z predstavy, že musím niekoho osloviť.

Na prvý pohľad nepôsobíte ako introvert.

Možno na to nevyzerám, ale je to tak. Ľudia to na mňa nepovedia. Ja som rada sama a mám stres z cudzích ľudí. Tam, kde je veľa ľudí, tam ja nepôjdem, musí ísť o niečo, na čom mi veľmi záleží alebo som z toho extrémne nadšená. Na koncerty tiež nechodím, nechýbajú mi ľudia, a keď ich je veľa, tak mám z toho hrôzu. Naopak, keď som niekde s dobrou partiou, vtedy som extrovert ako vyšitý.

Kedy ste začali písať?

Tak naozaj, keď som mala 29 rokov. Do zásuvky som písala odmalička.  

Aký bol Váš prvý príbeh, ktorý ste napísali? Nie vydaný, ale taký ten Váš prvý detský príbeh.

V 3. ročníku základnej školy príbeh o Fliprovi, ktorého som dostala konečne ako vytúženého psíka. Bol to riadny rukopis, ktorý mal asi 21 strán. Na ňom som si vyskúšala písanie, aj keď som bola iba tretiačka. Už vtedy som si uvedomila, že keď chcem stránku zapísať príbehom, tak to, že napíšem hurá, teším sa, lebo mám psíka, nestačí, treba tam niečo viac. Ak chcem napísať knihu, tak v tej knihe musí byť hlavný dej a veľa drobných dejov, aby to bolo pútavé, a to som pochopila práve vtedy.

Jej knihy dokážu zaujať nielen deti ale aj teenagerov (Foto: Nicol Marcinková)

Je jednoduchšie písať vo dvojici, ako napríklad pri knihe Dvojičky zo slepej uličky, ktorú ste napísali spolu s Romanom Bratom?

Ľahšie je, keď píšem sama, pretože nemusím robiť s nikým iným kompromisy. Nehovorím, že to bolo ťažké písanie, bolo to veľmi zábavné. Práve tu som nemala krízu, možno preto, že spoluautor nadväzoval a vymýšľal nové situácie, tým pádom som musela na niečo reagovať a nemala som čas špekulovať, či je to dobré alebo nie. Tak sme sa nejak poháňali navzájom.

Ako autorka kníh pre deti sa stretávate s množstvom detí. Pri nich sa cítite inak?

U nich je to iné ako u dospelých. Deti sú deti. Majú ešte také otvorené hlavičky, nešpekulujú, čo je za tým, čo hovorím a podobne. Pri deťoch sa cítim istejšie. Deti mám rada a na besedách nemám potrebu hrať sa pred nimi na niekoho iného. Ak na to príde, rozprávam im aj o mojich nepríjemných zážitkoch a pocitoch, aj o situáciách, keď som sa ja sama nezachovala pekne. A aj o tom, ako ma to potom mrzelo a čo som spravila, aby som to napravila.

Spisovateľka sa pravidelne zúčastňuje besied s deťmi (Foto: www.kniznicasl.sk)

Vnímajú Vás Vaše deti ako známu slovenskú spisovateľku detskej literatúry?

Ja som spisovateľsky vyrástla popri mojich deťoch, takže oni rástli s tým mojím spisovateľovaním doslova. Vnímali skôr to, že odchádzam na besedy, že nie som doma niekoľko dní. Keď boli malé, nepáčilo sa im, že idem preč, že nebudem večer doma. Mne to tiež vadilo, ale brala som to tak, že keď mám detských čitateľov, tak to najmenej, čo pre nich môžem spraviť, je prijať pozvanie na besedu. Ja to ani nevnímam tak, že som známa. Stále ma veľmi prekvapí, keď ma niekto spozná. Beriem to tak, že som Gabriela Futová, ktorá robí v knižnici, stará sa o rodinu, miluje zvieratá a sem-tam vydá nejakú knižku.

Ktorá z Vašich kníh sa Vám písala najľahšie a ktorá zas najťažšie?

Všetky knihy idú ako po masle, ale pri každej jednej sa niekde v polovici stále zaseknem. Začnem pochybovať, či to, čo píšem, je dobré. Zvyčajne to chodí tak, že akonáhle začnem pochybovať, vtedy príde nápad na iný príbeh. Niekedy som sa do písania nútila. Teraz to jednoducho nechám tak, odložím rukopis a začnem písať niečo nové. Pri tom sa taktiež zaseknem, v tej chvíli vytiahnem starý nedopísaný rukopis a pokračujem v ňom. Prišla som na to, že ak chcem písať s radosťou, tak tie krízy musím riešiť takto.

Dialógy vo Vašich knihách si vymýšľate sama alebo ste ich už niekde počuli od detí?

Ja si vymýšľam. Príbehy sú sem-tam z prostredia mojich známych a ich rodín. Takmer vždy píšem v prvej osobe, takže ak ten príbeh rozprávam očami dieťaťa, musím sa vžiť do jeho kože. Neviem, ako to robím, ale v tej chvíli sa mi zjednoduší myslenie a snažím sa riešiť veci ako deti. Tie niekedy problémy riešia totálne jednoducho a my dospelí ich komplikujeme a niekedy je to presne naopak.

Rozhovor bol autorizovaný.

Avatar

Nicol Marcinková

Bývalá hráčka volejbalu, ktorému do dnešného dňa patrí jej srdce. Veľká milovníčka zvierat (hlavne psíkov a potkaníkov -áno aj potkan je domáce zvieratko). Večná nositeľka dobrej nálady, širokého úsmevu a vtípkov, ktorými baví široké spektrum ľudí. Bývalá študentka UCM, pretože UNIPO je viac ako vzdelanie.

Komentovať

Komentovať

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Instagram

Something is wrong.
Instagram token error.