Keďže tohtoročná zima bola u nás naozaj tuhá a nekonečne dlhá, pociťovala som neskutočnú potrebu „zmeniť vzduch“ a odletieť do teplých krajín. Využila som teda pár dní voľna, spojila príjemné s užitočným a vycestovala som navštíviť svoju kamarátku do Talianska. Hoci som v minulosti v Taliansku už bola, tento výlet bol diametrálne odlišný. Necítila som sa ako turistka či dovolenkárka. Nebývala som v hotelovom rezorte ani penzióne. Nechodila som na fakultatívne výlety ani organizované akcie. Počas celého týždňa som bola plnohodnotnou (i keď len dočasnou) členkou tradičnej neapolskej rodiny a okúsila si, ako chutí skutočný, bežný život vo „veľkej čižme“. A poviem vám, jazyk nie je ani zďaleka jediná vec, ktorou sa líšime. Počas môjho pobytu som narazila na niekoľko úsmevných odlišností, ktoré s našimi južanskými „bratmi“ určite spoločné nemáme.
So „sedem míľovými čižmami“ až do… postele
Určite vás mama neraz pokarhala, nech jej nebeháte obutí po dome, lebo práve umyla dlážku a všade ostanú po vás nepekné šľapaje. V Neapole by sa vám toto nestalo, rodičia by totiž išli aj sami proti sebe. Nezáleží na tom, či máte tenisky, sandále, lodičky alebo čižmy, či je vonku sucho alebo sú chodníky samá mláka alebo či ste sa práve vrátili z piesočnatej pláže, topánky si nechávate na nohách. Neraz sa stalo, že som jedným pohľadom na dlážku dokázala odhadnúť, po akých miestach sa členovia rodiny v ten deň asi pohybovali. Nakoľko v dome nemali žiadne koberce, nebolo to až také náročné na údržbu a podlahy boli umyté po pár prebehnutiach s mopom. Rozum sa mi však dočista zastavil, keď sa kamarátka nevyzula ani v momente, keď si ľahla do postele či na gauč. Toto keby som spravila doma, niekoľko dní si nesadnem vôbec. Ktovie, či v tých topánkach chodia aj do sprchy…?
Lepšie neskoro ako nikdy
Zatiaľ čo u nás sa nočné nálety na chladničku považujú za smrteľný hriech, jesť po šiestej je tabu a každý druhý odborník na výživu odporúča večeru najlepšie „prenechať nepriateľovi“, Talianov sa to netýka. Je známe, že si vo všetkom dávajú načas, a inak to nie je ani v stravovacom režime. No a keďže sa neraz vyspávalo až do pravého poludnia, na raňajky už akosi neostal čas. Keď však odbila pätnásta hodina a môj žalúdok ešte stále nedostal kúsok jedla, pred očami som už naozaj videla hviezdičky a v ušiach počula hučať prinajmenšom celé jadranské more. PRANZO! Ozvalo sa o štvrtej z kuchyne a ja som vyštartovala s tečúcimi slinami ako Pavlovove psy. Pri večeri u mňa nastal opačný problém. Keďže som sa v poslednej dobe snažila dodržiavať jarné odľahčujúce stravovanie, syrová pizza, vysmážané hranolčeky alebo dvojitý hamburger o pol jedenástej večer narobili v mojom tele riadny chaos. Môj tráviaci systém vztýčil červenú zástavu a ani trochu nespolupracoval. A výsledok? Napriek tomu, že som obehala všetky toalety v okolí, prišla som domov o tri kilá ťažšia. Tomu hovorím zázrak prírody.
Rýchlejší vyhráva
Odjakživa patrím k milovníkom adrenalínových športov, za volant v Neapole by som však nikdy nesadla. Na ich cestách by mi totiž nepomohol ani plný počet bodov zo skúšok v autoškole. Tam sú totiž nejaké značky alebo učebnicové pravidlá bezpredmetné. V kruhovom objazde má prednosť ten, kto úspešnejšie vytlačí ostatných; na stopke stačí poriadne zatrúbiť, aby tí ostatní vedeli, že sa rútite do križovatky a ak si myslíte, že sa popri ceste nedá parkovať aj v dvoch radoch súbežne vedľa seba, Taliani vás vyvedú z omylu. Skúšali ste sa niekedy rútiť po diaľnici 130, oklepkávať si cez otvorené okno cigaretku, druhou rukou si pridŕžať telefón pri uchu a popritom sa hádať so spolujazdcom, nech nespieva tak nahlas, lebo nepočujete čo vám hovoria na druhom konci linky? A bez automatickej prevodovky, podotýkam. V Neapole som to zažívala denne. Hoci som chytala kŕče do nôh od neustáleho zatláčania imaginárnej brzdy, inú ujmu na zdraví som (našťastie) neutrpela. Napriek tomu si ale teraz pár dní s radosťou vychutnám pomalú jazdu v našej 38-ke.
Stolček prestri sa!
Keď bola moja neapolská kamoška u nás na návšteve, zobrali sme ju do Tatier a ubytovaní sme boli v celkom luxusnom hoteli. Napriek tomu, že moja kamarátka pôsobí vychovaným a distingvovaným dojmom, pri raňajkách náš stôl pútal pozornosť osadenstva celej reštaurácie. A poviem vám, ešte nikdy v živote som sa tak nehanbila. Obrus bol celý špinavý od džemu, omrvinky všade navôkol a použitý príbor hodený uprostred stola. A taniere? Čisté a nedotknuté. A ja som až TERAZ pochopila, prečo. Oni totiž taniere pri raňajkách nepoužívajú. Pečivo si natierajú priamo na stole, potom omrvinky len zhrnú doprostred obrusu, ten vyprášia a voilá – žiadne starosti s umývaním riadu. Popravde, keď som to prvé ráno videla, obávala som sa, ako sa bude podávať obed. Aj keď, niekde som čítala, že v špeciálnych nóbl reštauráciách sa takto chody servírujú náročky a ľudia za to platia vysoké sumy. Hm, v tom prípade by boli Neapolčania niekoľko krokov pred nami…
Tak vidíte – sto ľudí, sto chutí. Samozrejme, správanie jednej rodiny sa nedá zovšeobecnene pripísať celej krajine, napriek tomu sa však aj na takýchto drobnostiach si možno overiť platnosť porekadla iný kraj, iný mrav.
Komentovať