Ak by sme hľadali encyklopedický výklad slova „komunikácia”, zistíme, že je to výmena informácií, sociálna interakcia medzi dvomi alebo viacerými subjektmi, dorozumievanie alebo zdieľanie. Medziľudskej komunikácií jednoznačne najviac pristane pojem zdieľanie.
Komunikácia človeka k človeku nikdy nie je len pasívne odovzdávanie informácií tak, ako to robia stroje. Ľudská komunikácia je plynutím životodarnej energie a srdcom každého vzťahu. Čím častejšie úprimne komunikujeme, tým menej priestoru nechávame tomu druhému na fantáziu a z nej plynúce nedorozumenia. Ak však necháme naše pravé Ja ukryté v sebe a odmietame sa podeliť o naše skutočné myšlienky a pocity, ak hráme hry a nasadzujeme masky, pre druhých zostáva často len hádať význam našich slov a postojov.
Výsledkom takýchto hier je takmer vždy nedorozumenie, z ktorého vzniknú samé ďalšie negatíva (ignorácia, podráždenosť, provokácie a podobne). Ak sa však vydáme na cestu úprimnej komunikácie, nielen že sa vyhneme podobným situáciám, ale sme aj na najlepšej ceste k hlbokým a trvácnym vzťahom. Ako ich ale dosiahnuť?
Byť odhodlaný komunikovať
Toto pravidlo môže vyznieť primitívne alebo jednoducho, je však to najdôležitejšie. Nejde totiž len o ochotu začať sa s nejakým človekom rozprávať. S pokusom sa nám totiž ľahko spojí sklamanie a neúspech. V takom prípade sa nám javí, že s človekom máme príliš veľa rozdielnych názorov a začneme ho považovať za súpera. Sklamanie sa zmení na hnev a agresivitu a náš zámer úprimne komunikovať začneme rýchlo ľutovať. A práve tu sa odkrýva dôležitosť tohto pravidla. Každý ľudský úspech je výsledkom trvalého a pevného rozhodnutia. Ak chceme, aby sa naše vzťahy rozvíjali, musíme mať vôľu komunikovať. Za každých okolností.
Prevziať zodpovednosť za svoje konanie a myšlienky
„Je to tvoja vina.“ „Ona do mňa drgla, až potom som vyliala polievku.“ Podobné frázy sa s naším životom spájajú od detstva a s ľudstvom už od jeho počiatku. Pre každého je náročné pozrieť sa späť, objektívne skúmať situáciu a priznať svoju vinu. Zhodiť ju na druhého pod tlakom strachu, že budem vinníkom, je nielen ľahšie, ale v podstate až prirodzené.
Existujú však až dva varianty, ako môžeme zareagovať. Predstavme si, že dôjde ku konfliktu. Moja výpoveď môže znieť:
- „Naštval si ma!“
- alebo „Keď si mi povedal, čo si spravil, nahneval som sa.“
Prvá výpoveď jasne popiera pravdu o osobnej zodpovednosti. Zároveň je to priestor pre manipuláciu vykresliť druhého v roli „padúcha”. V druhom výroku som ale úprimný k druhému i k sebe samému a preberám zodpovednosť za svoju reakciu. Vďaka úprimnosti lepšie zvládneme svoje emócie a budeme vnímaní s rešpektom.
Hovoriť iba za seba
Nielen mnoho záujmových skupín, ale často aj my, bežní ľudia, máme tendenciu zovšeobecňovať svoje vedomosti na úroveň absolútnej pravdy. „Koľko ľudí, toľko chutí.“ V ľudskej prirodzenosti je veľmi veľa premenných. Genetika, prostredie, odlišné životné skúsenosti, rodinné zázemie, okruh známych — to všetko z každého z nás robí jedinečného človeka. Preto však ani jeden z nás nemôže dokonale poznať zložité pochody mysle a srdca každého človeka.
Ľudské vnútro je vrchol jedinečnosti. Žiadni dvaja ľudia nevidia okolitý svet rovnakým pohľadom. Môžeme logicky usudzovať, že nielen naše vnútro je jedinečné, ale rovnako tak aj vnútro každého, kto stojí oproti nám. Pri svojich výpovediach nesmiem zabúdať, že sú zafarbené spôsobom, akým ja vidím svet. Človek, ktorý si uvedomil našu individualitu a jedinečnosť, bude komunikovať vľúdnejšie a opatrnejšie a bude klásť viac otázok než záverov. To je ovocie hlbokého rešpektu a úprimného záujmu o toho druhého.
Ešte raz zdieľanie
Vráťme sa trochu späť. Ak vravíme o nás ľuďoch, nejde len o zmyslové vnemy, ktoré tvoria naše myslenie a náladu. Človek je v základe bio-psycho-sociálna bytosť. Myseľ i telo sú zdrojmi našich emócií a pocitov. Emócie prichádzajú a odchádzajú. Sú ovplyvnené množstvom spánku, zdravotným stavom, hormónmi, situáciami, množstvom „cukru v krvi“ či dokonca biozáťažou z predpovede počasia. Prečo je vôbec dôležité venovať im pozornosť, tobôž hovoriť o nich? Ako som spomínal v minulom článku, počet myšlienok, ktoré môžeš dosiahnuť, je nekonečný. Všetky sú však poznačené informáciami, ktoré sme prijali od okolia. Žiadna myšlienka nie je 100% originálna.
Ak však ide o emócie, to už je iná káva. Originalita a jedinečnosť sú poznačené najmä naším spôsobom prežívania danej situácie. Nikto na svete sa pri prechádzke cez les necíti rovnako ako ty. Výsledky tejto jedinečnosti sa zablysli napríklad aj pri impresionistických dielach. Citové reakcie sú výrazom našej vlastnej jedinečnej ľudskej skúsenosti. Emócia je psychofyzická reakcia na naše vnemy. Vnem prichádza ako prvý, emócia je už samotný výsledok. Naše vnemy a spôsob, ako hľadíme na svet, sa však vyvíjali v dlhom období nášho života. Preto ak začneme hovoriť o svojich pocitoch, zdieľame s ostatnými celý svoj život – ľudí, ktorí ma ovplyvnili, skúsenosti, ktoré ma formovali. Množstvo spánku síce môže vplývať na smer naklonenia mojej emócie, no jej zdieľanie je vždy vrcholným sebaodhalením.
Mať dosť odvahy povedať druhému o svojej zraniteľnosti
Ak trpíš jemným komplexom menejcennosti, určite nie si sám. Dieťa do 5 rokov denne počuje vyše 400 negatívnych výrokov: „Čo to robíš?“, „Prečo si to potrhal?!“, „Buď ticho!“. Každý z nás si vybudoval inštinkt sebaobrany. Praktizujeme ju premiestnením zodpovednosti na iných, privlastňovaním si cudzích pozitívnych vlastností, sebaospravedlním, aktívnou sebaprezentáciou v najlepšom svetle a rôzne iné. Keď používame takéto sebaobranné mechanizmy, chceme zakryť našu zraniteľnosť. Veľmi radi ich využívame.
Naša komunikácia kvôli nim ale nie je úprimná. S nimi nikdy úplne nedozrejeme, pretože sú bariérami autentickosti. Zdravý a dospievajúci človek prijíma ľudskú slabosť. Všetci robíme chyby. Hovoriť o nich otvorene s druhými posúva vzťah na úplne inú úroveň. Len vo vzťahu s tak úprimnou komunikáciou vzniká vzájomný rešpekt, spojenie a dôvera. Ale to nie je jediným benefitom. Verte či nie, priznať svoju slabosť a zraniteľnosť pred druhým človekom je obrovská úľava. Napriek riziku to za to stojí. Stačí nájsť človeka, pre ktorého to budeš ochotný riskovať.
Komentovať