Keď sme sa nedávno s kamoškou bavili o tom, kam sa chystáme počas tohtoročnej zimy, spomenula lyžovačku v Tatrách. Vtedy sa mi vynorila spomienka na lyžovačku spred piatich rokov. Bol to náš prvý ročník na strednej škole, keď sme sa ako trieda vybrali na lyžovačku. Bol 5. február a na počudovanie svietilo slnko, vôbec nemrzlo a my s taškami a lyžami sme sa pomaly blížili k autobusu. Vodič mal naštvaný výraz tváre, pretože sme mali veľa batožiny a nemohol ju natlačiť do úložného priestoru. Keď sa mu to konečne podarilo, vyrazili sme spoločne do Tatier. Sedela som pri spolužiačke a celú cestu sme sa smiali na rôznych blbostiach, ako aj ostatní spolužiaci. Učiteľ nás celú cestu upozorňoval a keď sme prišli na cieľové miesto, bolo vidno že už „nás má dosť.“ Úprimne, bolo mi ho trošku ľúto, ale dvadsať dievčat pohromade nemôže priniesť nič iné len pohromu. To už ale trochu predbieham. Komédia začala hneď po vystúpení z autobusu, keďže sme sa mali ísť lyžovať a naokolo nebol žiadny sneh. Okrem jedného kopčeka, ktorý „špeciálne“ pre nás umelo zasnežovali. A teraz nesrandujem. Naozaj, všade rástla tráva, vtáčiky na vôkol pískali a my sme sa prosím pekne mali ísť lyžovať, haha.
Keď sme prišli na izby, zložili sme si veci a presunuli sa do jedálne, kde nás čakal obed. Učitelia nám vysvetlili ako bude prebiehať celý týždeň a čo budeme robiť. Následne sme sa obliekli, vzali lyže a namierili si to na kopec. Bolo veľmi „zábavné“ lyžovať sa po blate, keďže dokým sme prišli sneh sa roztopil a navôkol nás bolo len blato a jedna veľká mláka, do ktorej som pravidelne padala celý zvyšok týždňa. Tak zablatená som nebola ani keď som mala päť rokov a hrala sa po daždi. Všetci sme boli úplne špinaví a naštvaní. Predposledný deň sa spolužiačke potrhali otepľovačky, dvaja spolužiaci si zlomili nohu a ďalšia spolužiačka spadla zo schodov. Vtedy nás všetkých smiech prešiel. Aj napriek týmto okolnostiam, sme sa jeden od druhého dozvedeli že každý každého v triede ohovára. A tak komédia pokračovala v plnom prúde. Dozvedeli sa o tom aj učitelia, ktorí nás po večeri nechali v jedálni si to celé medzi sebou vyjasniť.
Ako prvá vyletela rozčúlená, červená ako paradajka Jana na Dominiku, potom Terka na Beatu, Sandra na Anetu a tak ďalej. Samo, ktorý vyzeral ako taký kohút medzi sliepkami, sa snažil celú situáciu vyriešiť hlasným: „Ticho!.“ Ja so spolužiačkou sme len sedeli a pozerali vôkol seba, keďže sme veľmi nemali k tomu celému, čo povedať. Keď už nad nami preletel tanier, rozhodli sme sa ísť do izby. Celá situácia prišla veľmi vyhrotená a nechceli sme tam len tak sedieť. Krik bolo počuť zhruba do pol noci a potom sa všetko upokojilo. Asi už boli unavené, čomu sa ani nečudujem. Ráno sa nikto s nikým nebavil, len sme šli na kopec, odlyžovali posledný deň a šli domov.
Autorka: Timea Kandrová
Komentovať