Prešov sa od 10. do 14. októbra zapojil do trinásteho ročníka medzinárodného festivalu animovaných filmov pre deti Bienále animácie Bratislava 2016, organizovaného Bibianou (medzinárodným domom umenia pre deti). Partnerskou školou festivalu sa stala aj Filozofická fakulta PU, ktorá do Prešova pozvala aj známeho bábkara a animátora Petra Cigána. Diskusia s tvorcom prebiehala vo štvrtok 13. 10. v literárnej kaviarni Viola v rámci sprievodného programu Čarovný svet animovaného filmu. Článok z tohto podujatia už síce spracovala Dominika Sedláková, no my vám prinášame rozhovor s týmto príjemným pánom, ktorý si pre náš časopis zaspomínal aj na svoje študentské roky.
Prečo ste sa rozhodli pre animovanú tvorbu?
Animovanú tvorbu som si vybral, pretože sa mi bábkový animovaný film vždy páčil. Začalo sa to už niekde v detských rokoch. Veľmi rád som mal napr. Trnkovu tvorbu a s odstupom času som veľmi rád, že som dostal príležitosť venovať sa tejto práci. Animovanej tvorbe som sa venoval desať rokov, pričom zo začiatku som robil najmä seriály pre televíziu. Pracoval som aj pre Košickú televíziu, kde som vytvoril niekoľko seriálov pre deti. Spomeniem napr. sedemdielny seriál Krajčírik Špendlíček alebo Rozprávky pre Jozefku.
V čom vidíte špecifikum animovaného média?
Z môjho pohľadu je to práve vtipná situácia, ktorá sa dá v tomto umení veľmi ľahko využiť. Napríklad, geniálny pán Kubal tvoril všetky tie gagy a vtipy priamo počas kreslenia jednotlivých fáz animovaného filmu.
Podľa čoho sa vyberá materiál, ktorý bude použitý v danom animovanom filme?
Rozhodujúci je predovšetkým scenár a jeho obsah. Uvediem príklad: Ak majú v príbehu vystupovať zvieratká, tak je to na režisérovi, akú „kostru“ im vytvorí, pričom sa však musí brať ohľad na to, že tá „kostra“ musí byť „animovateľná“, teda sa s ňou musí dať pracovať. (úsmev)
Čo je Vašou inšpiráciou?
Viete, ako je to v živote? Musí vás niekto osloviť. Ja nie som ten typ tvorcu, ktorý si vymýšľa námety a potom ich realizuje. Spolupracujem s režisérom a naučil som sa mať isté miesto v kolektíve. Ako je to pri syntetickom umení, kde sa veľa tvorcov podieľa na tvorbe jedného diela.
Ako hodnotíte súčasnú animovanú tvorbu na Slovensku?
Je veľmi ťažké hodnotiť, pretože ak nejaká je, tak je jej veľmi málo, čo je veľká škoda. Celé to štúdio na Kolibe, ktoré kedysi tak skvelo fungovalo, sa z jedného dňa na druhý rozpadlo, čo „podkopalo“ nohy desiatke výborných tvorcov, ktorí museli hľadať iné spôsoby, ako sa venovať tejto práci.
Ako by ste charakterizovali detského diváka v minulosti a v súčasnosti? Nastal z Vášho pohľadu nejaký posun?
Myslím si, že na súčasnú generáciu detí pôsobia rovnaké podnety, ktoré pôsobili aj na tú predošlú generáciu detských divákov, takže sa domnievam, že divák by bol rovnaký, len keby sa mal na čo poriadne pozerať.
Aká je Vaša najobľúbenejšie postava, ktorú ste vytvorili?
Je to otázka, na ktorú sa vždy ťažko odpovedá. Povedal by som, že Raťafák Plachta, pretože napriek tomu, že to nebola práve „ľúbivá“ postavička, bol tak šťastne vymyslený, že aj keď ide o bábku v nadživotnej veľkosti, nevidno žiadne ovládacie prvky, preto pôsobí veľmi živo. Bol vodený dvoma vodičmi, ktorí vytvárali harmonický celok, ktorý mali deti v konečnom dôsledku celkom radi, o čom svedčí fakt, že na televíznych obrazovkách fungoval celé desaťročie.
Ako si spomínate na svoje študentské časy?
No, to bolo veľmi zaujímavé. Prišiel som do Prahy, sotva som dovŕšil sedemnásty rok svojho života. Dali nás na kolej [internát], kde som býval na izbe s ôsmimi kolegami a spávali sme na železných posteliach. Domov sme chodievali najprv každý mesiac a potom sme prestali chodiť úplne. Mali sme možnosť chodiť na indexy do všetkých divadiel, takže to sme často využívali a cestou späť sme sa zúčastňovali aj nočného života, samozrejme.
Článok vznikol v spolupráci s našimi kolegami z TV Mediálka a Simonou Antolovou.
Komentovať