Už sú to štyri mesiace, čo som sa spolu s frajerom nasťahovala do malého bytíku na sídlisku v Prešove. Až som sa čudovala, ako to šlo zozačiatku všetko hladko a okamžite sme si našli svoj systém. No posledné týždne sa mi zdá, akoby mi ho niekto vymenil.
Občasné pohodenie ponožiek k posteli som nikdy neriešila. Dokonca ani neumytý tanier v dreze. No keď sa chlapec zo dňa na deň rozhodol, že sa mu nechce sklápať doska na hajzli, s čím nikdy nemal problém, tak to ma už naozaj dostalo. Minule som už len zvrieskla ako zmyslov zbavená a tú dosku hlučne tresla dole, až som sa zľakla, či som ju nezlomila. ,,Chceš nám tu všetko roztrepať? Nezabúdaj, že sme v podnájme, kto to bude potom platiť? Ty jeden nerváčik.“ Povedal ten, čo pred dvoma týždňami v podnapitom stave spolu s kamarátom rozbil sklenený stôl v obývačke. A potom mi len napísal: ,,Láska, niečo sa stalo, prosím, nehnevaj sa na mňa.“
Ten môj spolubývajúci je najviac nezodpovedný človek, akého poznám. Stratil peňaženku na festivale, stratil autobusovú kartu, ktorú nechal ležať na sedadle a nechal skaziť zeleninu na stole v kuchyni. Tiež mi vypojil notebook z nabíjačky a vymazal tak rozrobenú prácu do školy, zabudol zaplatenú cuketu v obchode pri pokladni a naposledy stratil aj kľúče od bytu, keď utekal na autobus. Teraz máme už len jedny. Som zvedavá, ako to povieme majiteľke. Ako to ON povie majiteľke. Milujem, keď nechá kúsok toaletného papiera na stojane, no vyberie nový a používa už len ten. Najlepšie bolo, keď minule zahlásil, že tie vlhčené utierky vôbec nie sú vlhčené, a prečo som také kúpila. No problém je v tom, že, môj milý, absolútne prehliada ten samolepiaci pásik na obale.
Nehovorím, že ja som dokonalá. Občas jem ako prasa, oblečenie nechám pohodené na gauči, stalo sa mi už, že som zabudla v práčke mokré veci celú noc a navyše nechávam dlho otvorenú chladničku. Dnes ráno ma zjazdil, kedy konečne chcem tú bielizeň zvesiť zo sušiaka, vraj suchšia už nebude. Keď som mu odpovedala, že ju môže pokojne zvesiť aj on, vypúlil na mňa oči a odvrkol, že on to nevie a nebude tu predsa robiť všetko len on sám. Vtipálek. Mohol byť rád, že som mu vôbec urobila raňajky. Každý deň počúvam o tom, ako mi vypadávajú vlasy. Už je to otrepané. ,,Všade sú tie tvoje vlasy, Sofia. Čudujem sa, že ešte nie si holohlavá. Humus.“ Sa nezblázni, môj zlatý, možno aj kvôli tebe mi toľko vypadávajú.
A takto sa hádame, až kým to jeden z nás nevzdá a neuvedomí si, že sme šťastní, a že občas sú tieto veci nepodstatné. Veď mohla som vychytať aj horšie. Nemusel by ísť vôbec do obchodu a nemusel by ani vysávať moje vlasy. Veď on je úžasný. Minule som mu len tak povedala, že mám strašnú chuť na popcorn, tak sa bez slova zdvihol a šiel mi ho kúpiť. Hoci by som prijala aspoň dva, nie jeden, ale to by som už bola rozmaznaná. Čo by som bez neho len robila? Kúpil mi aj nádhernú ružičku. Hoci jej za celý víkend, čo som nebola doma, nevymenil vodu. Ale o tom už radšej pomlčím.
Autorka: Sofia Bodnárová
Komentovať