Slovenská republika si dnes, 30. októbra 2018, pripomína sté výročie vyhlásenia takzvanej Martinskej deklarácie, ktorá sa do povedomia mnohých občanov dostala aj pod názvom „Deklarácia slovenského národa“. Súčasná vládna koalícia sa rozhodla pri príležitosti osláv 100. výročia vzniku ČSR a ďalších „osmičkových“ míľnikov osláviť prostredníctvom jednorazového štátneho sviatku. Vedia ale Slováci o tom, aký význam má pre náš národ táto deklarácia a čo to vlastne je?
Jedná sa o jeden z najdôležitejších dokumentov našej histórie, prostredníctvom ktorého sme sa definitívne rozlúčili s vládou Uhorska a prihlásili sme sa k vzniku samostatného Československa. Vtipnou súvislosťou v tomto kontexte je skutočnosť, že ČSR už bola založená 28. októbra, avšak v dobe vyhlásenia Martinskej deklarácie sme o tom ešte nevedeli, a tak sme stále žili vo vedomí, že nad nami panuje ruka uhorskej nadvlády a že žiadne Československo ešte nejestvuje. Nielen Deklarácia slovenského národa, ale aj vznik Československa boli vyvrcholením dlhoročných snáh Slovákov o slobodu a nezávislosť, pričom sme sa chceli rázne odpútať od čoraz agresívnejšej maďarizácie, kvôli ktorej sme si museli nedobrovoľne pomaďarčovať mená, rozprávať po maďarsky, ba aj učiť sa a modliť sa v jazyku našich vtedajších utlačovateľov (neslávne známe sú tzv. Apponyiho školské zákony). Martinskou deklaráciou sme dali jasne najavo našu politicko-občiansku trajektóriu, v rámci ktorej sme sa rozhodli žiť v mieri a slobode s českým národom, pod súhlasom západných demokratických mocností.
Tým, že sme odmietli akúkoľvek právomoc vlády v Uhorsku na Slovensku, sme museli ustanoviť spoločný orgán, ktorý by vystupoval v našom mene a obhajoval naše záujmy. Tou zvrchovanou inštitúciou sa stala Slovenská národná rada. Zástupcovia slovenskej inteligencie sa v Turčianskom sv. Martine vďaka vyššie spomenutým skutočnostiam podujali uplatniť si sebaurčovacie právo národov, pričom sme odkazovali aj na 10. bod hlavnej povojnovej zásady amerického prezidenta Woodrowa Wilsona, kde sa apelovalo na zabezpečenie autonómneho rozvíjania sa bývalých rakúsko-uhorských národov, a teda aj národa slovenského. Uhorsku, ako neskoršej porazenej povojnovej mocnosti, tak nezostávalo nič iné, ako prijať aj túto podmienku svojej kapitulácie a umožniť tak, hoc so škrípajúcimi zubami, budovanie postupnej nezávislosti svojich vtedajších vazalov. Pre zaujímavosť, pod vyhlásenie Martinskej deklarácie sa v ten deň podpísali historicky známe slovenské osobnosti ako Milan Hodža, Andrej Hlinka, Ferdinand Juriga, Emil Stodola, Ján Vojtaššák a mnohí ďalší.
Aký má význam deklarácia pre súčasnú slovenskú spoločnosť?
Martinskú deklaráciu považujem za jeden zo zlomových momentov pri formovaní nášho národa. Bolo to vyústenie našich dlhoročných snáh po autonómii v Uhorsku, kde sme budapeštianskej vládnej garnitúre rozhodne neboli rovnocenným partnerom. Prihlásenie sa k spoločnému zväzku s Čechmi nám dalo nové možnosti národne dozrievať, pričom slobodná Československá republika nám dala príležitosť dokázať, že tí, ktorí o nás za čias Uhorska hovorili ako o slovanskom etniku, a nie národe, sa hlboko mýlili. Naša diplomacia či už v západných krajinách, ale aj na východe v Rusku, urobila neoceniteľný kus práce, pričom osobnosti ako Milan Rastislav Štefánik, Eduard Beneš, Tomáš G. Masaryk či Milan Hodža právom patria na piedestál slovenskej histórie. Samozrejme svoj rolu zohrala aj prehra Rakúsko-Uhorska v 1. svetovej vojne, ale to považujeme iba za ďalší diel historickej mozaiky pri skladaní samostatnosti nášho súčasného štátu. Deň 30. október tak právom patrí medzi pamätné dni SR, ktorý by sme si mali patrične uctiť nielen počas storočnice.
Komentovať