V druhej polovici novembra si každoročne pripomíname výročie Nežnej revolúcie. Od demonštrácií na námestiach, pri ktorých si mladí študenti vybojovali slobodu, ubehli už tri desaťročia. Pri tejto príležitosti sme na rozhovor oslovili profesorku Danielu Slančovú, ktorá je súčasťou akademickej pôdy od svojich študentských čias, aby nám porozprávala o období pred novembrom 1989, ale aj po ňom.
Súčasťou akademickej pôdy je od svojich 18 rokov. Na vtedajšej Univerzite Pavla Jozefa Šafárika (v súčasnosti Prešovská univerzita v Prešove) študovala literatúru, slovenský a anglický jazyk. „Po následnom absolvovaní doktorandského štúdia v odbore slovenský jazyk som pracovala na Katedre slovenského jazyka a literatúry vtedy Univerzity P. J. Šafárika. V podstate od svojich osemnástich rokov som členkou akademickej obce našej univerzity,“ objasňuje Slančová svoje pôsobenie pred rokom 1989.
Pri otázke, či sa v tom čase stretla s nedostatkom slobody uvádza tri osobné zážitky zo svojho života, ktoré podľa nej dokresľujú charakter doby a mieru každodennej slobody. „Bola som dieťa. Do mliekarne na rohu našej ulice priviezli vajíčka. Každá rodina mohla dostať najviac desať kusov. Keďže moja mama veľmi rada piekla, vybrali sme sa do obchodu spolu s ponaučením, že sa mám postaviť do radu a tváriť sa, že k sebe nepatríme. Tak sme sa teda tak tvárili, pričom všetci, vrátane predavačky, vedeli, že to tak nie je. A mne dlho ostala v mysli ľútosť, že som kvôli vajíčkam musela zaprieť svoju vlastnú mamu,“ spomína na skúsenosť z prvej polovice 60. rokov.
Ďalší osobný zážitok, o ktorý sa podelila, sa stal o pár rokov neskôr, v čase, keď pracovala na svojej záverečnej práci. „Pracovala som na dizertačnej práci, v ktorej som sa venovala štýlu slovenskej eseje. Aby som získala čo najviac literatúry, potrebovala som aj výbornú učebnicu Základy české stylistiky z roku 1970. Dostať som sa k nej mohla len na základe osobitného súhlasu vedúceho katedry a smela som ju študovať len v obmedzenom čase v študovni prešovskej vedeckej knižnice.“ Tieto opatrenia mali podľa jej slov len jediný dôvod: v knihe sa nachádzali úryvky z literárnych textov od spisovateľov, ktorí po roku 1968 buď emigrovali, alebo ich diela a postoje nevyhovovali režimu.
Posledný zážitok, na ktorý si profesorka spomína, sa stal začiatkom 80. rokov na maďarsko-slovenskej hranici, keď sa vracali podnikovým autobusom zo zájazdu v Budapešti. „Dva dni sme strávili prezeraním mesta, jeho múzeí a pamiatok. Viezla som si domov suvenírovú mletú červenú papriku ešte aj s maďarskou trikolórou na ľanových vrecúškach. Uprostred noci, keď sme prechádzali maďarsko-slovenské hranice sme museli všetci z autobusu vystúpiť a všetkým colníci kontrolovali batožinu. Ešte dodnes cítim aroganciu maďarského colníka, ktorý mi nechcel dovoliť ponechať si nešťastnú papriku s tým, že nie je dovolené prevážať cez hranice potraviny.“ Z dnešného hľadiska a popri iných osudoch ľudí, ktorí majú na toto obdobie vážne, možno až tragické spomienky, môžu tieto zážitky pôsobiť úsmevne, avšak ako sama dodáva, „vo svojej podstate až také úsmevné nie sú.“
Postupne sa dostávame k udalostiam z Novembra ´89. Zaujíma nás, ako si spomína na dni, počas ktorých demonštrujúci študenti vyšli do ulíc. „Pamätám si na štvrtok 16. novembra, keď sme sa s dvoma kolegami vracali autom z Michaloviec, kde sme pôsobili ako členovia poroty v recitačnej súťaži Horovov Zemplín, a rozprávali sme sa, aký je toto zvláštny čas, akoby čosi viselo vo vzduchu… a potom v ten večer televízia odvysielala krátky šot z protestného pochodu bratislavských študentov, ktorý sa konal v daný deň, ešte pred masovou akciou pražských vysokoškolákov.“ Podľa slov Slančovej by im v tom čase ani vo sne nenapadlo, čoho je táto udalosť začiatkom.
Samotný čas pred Novembrom 1989 bol podľa jej slov zvláštny. Starý režim sa začal otriasať v základoch už v období zmien v bývalom Sovietskom zväze, v čase, keď padali politické režimy v okolitých krajinách – v Poľsku, Maďarsku a bývalej Nemeckej demokratickej republike. Len v bývalom Československu to vyzeralo, akoby sa nič nedialo, až do spomínaných novembrových dní. „Ukázalo sa, že prednovembrový režim je v podstate neudržateľný a že už akosi viac-menej nikto nemá záujem na jeho udržaní v predchádzajúcej podobe,“ dodáva.
Keďže v tom čase už pôsobila ako vysokoškolský pedagóg, zaujímalo nás, ako to v tomto prostredí vyzeralo. „Vysokoškolská pôda bola od začiatku v centre dynamického diania. Už v utorok sa v aule vysokoškolského areálu konalo prvé stretnutie akademickej obce, na ktorom vystúpil vtedajší študent Milan Kolcun ako priamy účastník udalostí na Národnej triede v Prahe. Ako sama vraví, udalosti nabrali rýchly spád. Na univerzite sa začal štrajk a namiesto výučby sa v jej priestoroch takmer každý deň konali malé či väčšie zhromaždenia. „Generálny štrajk sa konal na prešovskej Hlavnej ulici, pamätné je aj zhromaždenie v prešovskej mestskej hale. Štrajk trval až do marca nasledujúceho roku. Na týchto stretnutiach sa zúčastňovala takmer celá akademická obec, hoci mnohí študenti po vyhlásení štrajku jednoducho odišli domov.“
Ku koncu rozhovoru nás zaujímalo, ako by po 30 rokoch zhodnotila obdobie, počas ktorého sloboda nebola samozrejmosťou, a čo hovorí na názor najmä staršej generácie, že „za komunizmu nám bolo lepšie.“ „Ako hovoríte, takýto povzdych je logicky povzdychom staršej generácie. Pôsobí tu určite výberová pamäť, chceme si pamätať to lepšie, príjemnejšie. Ľudia mojej generácie si nevyberali obdobie, v ktorom prežívali detstvo, mladosť, v ktorom študovali, zakladali si rodinu, v ktorom sa budovali piliere ich života. A násilným negovaním všetkého, čo bolo, akoby sa gumovali ich vnútorné istoty,“ odpovedala na otázku a dodala, že na druhej strane obdobie po Novembri ´89 tiež nepredstavovalo pre spoločnosť len prechádzku ružovou záhradou.
„Mnohé, pozitívne aj negatívne, zmeny je potrebné pričítať aj na vrub celkového civilizačného vývinu. V každom prípade, hoci sme si mysleli, že novembrové udalosti prišli pre nás, vtedy pokročilých tridsiatnikov, už neskoro, nebolo to tak.“ V tom čase sa aj pre nich otvoril svet a možnosť slobodne sa rozhodnúť sa stala skutočnou. „Hoci to znie ako klišé, napriek viacerým negatívam, ktoré by mohol každý z nás vymenovať, možnosť cestovať, vzdelávať sa, mať slobodný prístup k literatúre, kultúre a informačným zdrojom, to je niečo, čo bolo pre nás pred viac ako tridsiatimi rokmi nemysliteľné a myslím, že si to treba vážiť – nie je to také samozrejmé, ako by sa to mohlo zdať. “
Na záver sme sa ešte opýtali, prečo je podľa nej dôležité, aby mladí ľudia nestratili záujem o také dôležité udalosti. „Myslím si, že je potrebné venovať sa nielen tejto udalosti, ale nezabúdať na historické udalosti vôbec – nestrácať pamäť a vedomie kontinuity je podľa mňa pre zakotvenie človeka v rýchlo sa meniacom svete veľmi dôležité,“ dodala Daniela Slančová.
Článok bol autorizovaný.
Komentovať