Nezaradené Rozhovory

Sloboda nie je zadarmo, hovorí Juraj Rusnák o Nežnej revolúcii

Nežná revolúcia v uliciach Prešova. (Foto: Dionýz Dugas)

Pred 30 rokmi sa v Prešove zúčastnil protestov proti totalitnej moci a spolu s ostatnými čítal požiadavky študentov na slobodu prejavu, pretože, ako sám povedal, ,,sloboda nie je zadarmo.“ O tom, ako to vyzeralo pred pádom komunistického režimu v Československu, ako si spomína na November ´89 a ako to s odstupom času hodnotí, sme sa pri príležitosti 30. výročia Nežnej revolúcie porozprávali s Jurajom Rusnákom, docentom Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity v Prešove.

 „Keď sa teraz obzerám dozadu, veľmi som sa z Prešova nepohol – narodil som sa v ňom do učiteľskej rodiny, potom študoval a stále v ňom žijem s rodinou,“ ozrejmil nám v úvode rozhovoru. Ako čerstvý absolvent filozofickej fakulty a učiteľ slovenčiny s dejepisom začal vyučovať na Vysokej škole technickej v Prešove budúcich inžinierov. „Učil som tam študentov dejiny robotníckeho hnutia, spolu s nimi vysielal v študentskom rádiu, vydával oficiálne študentské časopisy i prvé amatérske fanzíny. S nostalgiou na to spomínam, aj v jednej staršej českej rockovej pesničke sa spieva – poprvé, poprvé, vše správně zní…”

Zaujímalo nás, ako si spomína na obdobie pred Nežnou revolúciou. Pri otázke, či sa v čase komunizmu dalo v spoločnosti slobodne dýchať, jednoznačne odpovedal: „Dýchať sa dalo, ale len dovtedy, kým ste nevybočili z radu,“ a vzápätí nám uviedol aj príklad. „Spomínam si, ako sme na strednej škole museli pred povinnými prvomájovými manifestáciami nacvičovať pochod so skandovaním hesiel na ihrisku za školou. Pôsobilo to dosť tragikomicky. Celá škola tam napochodovala a nacvičovala veci, ktorým málokto veril, takmer každý sa z toho smial, ale každý chcel mať pokoj a tak poslušne absolvoval túto ponižujúcu procedúru. Teraz si myslím, že aj tí funkcionári na tribúnach, pred ktorými sme tak poslušne pochodovali, dobre vedeli, že si myslíme niečo iné, ale tvárili sa, že je všetko OK. Skrátka, hralo sa spoločné divadlo, bohužiaľ, dosť nedobrovoľne,“ vyjadril sa Juraj Rusnák.

(Foto: mediahub.sk)

V Novembri 1989 študenti vysokých a stredných škôl spojili svoje sily a spoločne vyšli do ulíc bojovať za lepšiu budúcnosť. Je dôležité pripomenúť, že slobodu si nevybojovali za jeden deň. Prvá protestná demonštrácia, na ktorej sa zúčastnilo niekoľko stoviek študentov, sa odohrala už 16. novembra na Hodžovom námestí v Bratislave. V piatok 17. novembra 1989 sa počet štrajkujúcich študentov značne znásobil. V Prahe na Albertove sa v popoludňajších hodinách stretlo približne 15-tisíc študentov z vtedajšieho Československa, ktorí niesli zástavy, spievali a bojovali za zmenu politického režimu. Ako si na tento deň spomína Rusnák? „Ten piatok bol v Prešove vlastne ešte celkom pokojný. Tu na východe republiky, na rozdiel od diania na Národnej triede v Prahe, sa nič nedialo, zato cez víkend to už bolo niečo iné. Volali mi kamaráti, či som počul, že v Prahe mlátili študentov, že herci začínajú štrajkovať, v nedeľu večer to už bolo aj v televízii a v pondelok 20. novembra ráno v škole už bola celá univerzita hore nohami – prestalo sa učiť, začali mítingy a štrajk na podporu slobody.“


Prvý protest v Prešove, na ktorom sa osobne zúčastnil, sa odohral v piatok 24. novembra. „Bola riadna zima, pamätám si, že aj snežilo, stretli sme sa pred novým internátom a šli všetci spolu do centra mesta, kde sme čítali požiadavky študentov na slobodu prejavu a vyšetrenie zásahu v Prahe.“ Podľa jeho slov sa počet zúčastnených každou ďalšou demonštráciou zvyšoval. „Počas generálneho štrajku 27. novembra som mal pocit, že demonštruje celý Prešov.“

Po skončení Nežnej revolúcie a páde režimu sa ľudia mohli opäť slobodne nadýchnuť. Roky mal každý z nich dve tváre, ale to sa po Novembri ´89 zmenilo. „Najdôležitejšie bolo, že sme si všetci začali hovoriť pravdu. Teda, že sme prestali žiť dvojaký život – niečo iné si myslím a potajme o tom debatujem s rodinou či kamarátmi, niečo iné hovorím na verejnosti. Toto rozdvojenie mysle novembrom 1989 skončilo. Dúfam, navždy.“

Od Nežnej revolúcie ubehlo 30 rokov, dnes sa môžeme slobodne vzdelávať, vyjadriť svoj názor a slobodne cestovať. Avšak aj v súčasnosti sa určite viacerí z nás stretli s názorom, najmä od staršej generácie, že „za komunizmu nám bolo lepšie.“ „Viete, čo je skvelé? Že dnes je o tom možné diskutovať. Že sú tu ľudia, ktorým chýba napríklad lacné mlieko a pivo, práca pre (skoro) každého a ľahšie dostupné bývanie? V poriadku, nech sú a nech majú možnosť o tom hovoriť. Ale nech môžu o tom hovoriť a písať aj tí, ktorí si myslia niečo iné, ktorým viac chýbalo nadýchnutie slobody, aj slobodné cestovanie a ktorým prekáža, ak sa trestá dieťa za názory svojich rodičov,“ hodnotí s odstupom času Rusnák.

Paradoxne v súčasnosti množstvo mladých študentov o tejto udalosti veľa nevie. Množstvo z nás zabúda na to, že sloboda nemusí byť taká samozrejmá, ako sa na prvý pohľad môže zdať. V závere rozhovoru sme sa preto docenta Rusnáka opýtali, prečo je dôležité, aby študenti upriamili svoju pozornosť aj týmto smerom. „Lebo sloboda nie je zadarmo. Ťažko sa získava a veľmi ľahko stráca. Mladí sú na to, myslím, najviac citliví – a to je dobre,“ dodal na záver.

Avatar

Daniela Handlovičová

Absolventka filmovej školy, ktorej záujmy siahajú aj za hranice kinematografie. Aktuálne je študentkou mediálnych štúdií a jej revírom je spravodajstvo. Vo voľnom čase sa realizuje v kuchyni, kde vytvára sladké pokušenia.

Komentovať

Komentovať

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Instagram

Something is wrong.
Instagram token error.