Rozhovory Šport

Miroslav Leško: Šport po Nežnej revolúcii stratil sponzorov

Miroslav Leško, patrí medzi najobľúbenejších učiteľov žiakov gymnázia Konštantínova 2 v Prešove (Foto: presov.dnes24.sk)

30. výročie Nežnej revolúcie je významnou udalosťou posledných dní. Mnohí hovoria o posune krajiny dopredu. So slobodou prišli aj zmeny. Tie nastali aj v oblasti športu. Čo sa zmenilo a či bola Nežná revolúcia prínosom v tomto odvetví, nám v rozhovore priblížil bývalý hráč a tréner mládeže hádzanej, súčasný učiteľ na Gymnáziu Konštantínova 2, Miroslav Leško.

Ako ste vnímali obdobie pred Nežnou revolúciou v oblasti športu, nakoľko ste v ňom priamo pôsobili ako hráč?

Ja som to zažil na vlastnej koži, štyri roky som študoval zadarmo v Košiciach. Ako vtedajší hráč som mal zaplatenú stravu aj ubytovanie. Každý druhý mesiac sme dostávali botasky. Dvakrát ročne (leto, zima) sme absolvovali sústredenia v Tatrách. Zažil som éru, kedy moji rodičia na šport, ktorý som hral, nedali ani korunu. Štát to všetko platil. Veľké prešovské podniky dotovali kluby — ZPA dotovalo hokej, pozemné stavby futbal a ženskú hádzanú, ZVL hádzanú mužskú aj ženskú. Dotovali nielen hráčov, ale aj trénerov, sústredenia, haly a štadióny. Deti neplatili nič. Teraz to funguje tak, že si na všetko kluby zháňajú sponzorov a náklady sú naozaj vysoké.

Financovanie klubov bolo jednoduchšie. Odzrkadlilo sa to nejako aj na finančnom ohodnotení hráčov?

Vtedy to bolo tak, že hráčky mali aj zamestnanie. Aj keď bola vysokoškoláčka, tak bola zamestnaná v podniku, ktorý dotoval daný klub, na rôznych pozíciách. Hrali a zároveň pracovali aj pomimo. Hráčov z práce uvoľňovali na tréningy. Ja som bol učiteľ, mal som rozvrh upravený podľa tréningov. Keď som sa zranil, tak som chodil do práce, netrénoval som. Nemali sme profesionálne zmluvy.

Mohli ste sa teda sami rozhodnúť pre klub, v ktorom chcete pôsobiť?

Každý hráč mal registračku, ak mi registračku nedali, nemohol som ísť hrať za iný klub. Napríklad do Trnavy ma nepustili. Niekedy boli na Slovensku strediská vrcholového športu. Hlavné boli v Košiciach a Bratislave. Už ako dorastencovi sa mi podarilo dostať do Košíc. Sústreďovali sa tam hráči z rôznych športov: basketbalisti, hádzanári, atléti, zápasníci, volejbalisti… Bolo to stredisko športu z celého kraja.

Ako bývalý hádzanár neskôr tvoril rozhodcovskú dvojicu spolu so svojím bratom. (Foto: Nicol Marcinková)

 

Najvyššou ligou na Slovensku je momentálne extraliga, do ktorej sa družstvo môže dostať cez 1. ligu. Boli súťaže rozdelené aj pred Nežnou revolúciou na ligy?

Ligy neboli rozdelené na 1. ligu, extraligu a podobne. Bola jedna federálna československá liga. V tom čase, Prešov mal futbal, ženskú hádzanú, mužskú hádzanú a ešte aj basketbal federálnu ligu. Basketbal s volejbalom boli na vysokej škole, teda dotovala to vysoká škola. Úroveň ligy bola vysoká a chodilo sa na zápasy do Čiech – Praha, Plzeň atď.

Istý čas ste pôsobili ako tréner mládežníckeho družstva hádzanárok v Prešove. Ako sa pracovalo s deťmi?

Kedysi sa robil výber do športových tried na školách, nie nábor ako teraz. 400 chlapcov sme my ako telocvikári testovali pol roka a na konci vybrali 25 najlepších do hádzanárskej triedy na Základnej škole Mukačevskej. Bolo z čoho vyberať, teraz je to viac-menej len o tom, že “poďte hrať hádzanú, lebo nemá kto”.

Úroveň bola vysoká. Bolo si teda z čoho vyberať aj do reprezentácie?

V reprezentácii boli iba domáci tréneri, taktiež hráči len z domácich klubov.

Čo sa príchodom slobody zmenilo?

Po revolúcii niektoré podniky prestali fungovať a niektoré sa sprivatizovali, pár z nich zaniklo. Prestalo sa pracovať s mládežou. Teraz je to všetko na rodičoch, ak chcú aby sa ich dieťa niečomu venovalo, tak ho financujú v danom športe. Štátu ako takému nezáleží až tak na výchove mladých, im záleží len na tom, aby nás mal kto reprezentovať ako krajinu, ale financie na to nedávajú adekvátne. Aj čo sa týka trénerov mládeže. V Maďarsku mládež trénujú tréneri, ktorí si prešli trénovaním reprezentácie a vrátili sa k mládeži.

Bol súčasťou trénerského vedenia klubu ŠŠK Prešov. (Foto: sskpresov.sk)

Asi sa zhodneme na tom, že každý vrcholový športovec musel začať od nuly ešte v detskom veku. Je dôležité mať práve  kvalitných trénerov mládeže?

Tam to presne začína – v tom mladom veku: vzťah k športu, základy, ktoré im tréneri dajú. Ak im tréner mládeže dá zlé základy, bude to u daného hráča problémom, až kým sa zlozvyky neodnaučí. Tréneri mládeže sú nedocenení. Dostanú u nás 100 eur, a ku mužom dotiahnu trénera z Dánska, ktorý dostane 5000 eur, a aj tak ho hráči nerešpektujú. Mohli sme vidieť ako hrali naši muži a kam to (ne)dotiahli. U nás to funguje tak, že miesto toho, aby našich trénerov posielali na školenia do Dánska a zaplatili im to, tak oni radšej sem dotiahnu zahraničného trénera, ktorí nechápe našu mentalitu a štýl hry, a dajú mu 5 až 10-násobok.

Financie sú teda hlavným pilierom všetkého. Ocitli ste sa niekedy v situácii, v ktorej ste to pocítili asi najviac?

Raz sme sa ako družstvo mali zúčastniť turnaja v Maďarsku. Každá hráčka si to musela zaplatiť. Jedna z nich za mnou prišla s tým, že ona nemá 30 eur, pretože žije len s mamkou, ktorá je nezamestnaná. Dobrá hráčka a nemôže ísť na turnaj? Nakoniec sme sa my ostatní v klube poskladali a zaplatili za ňu.

Čím to je, že tak ako predtým každý šport mal za sebou veľkého sponzora, teraz je problém niekoho nájsť?

Podniky sa do toho nehrnú, oni radšej spravia raz za čas nejakú akciu, nejaký beh, dajú si tam reklamu. V kluboch by mali pravidelné výdavky.

Ľudia po revolúcii, ktorí sa dostali k moci a nevedeli ako si naplniť vlastné vrecká, tak za Mečiara dostali za jedno euro miliónové podniky a fabrika išla do krachu. Jednou z takých príkladov je prešovská ZVL alebo Solivary Prešov.

A čo dotácie od štátu?

Dotuje niečo, ale sú športy dominantné, napríklad hokej a futbal, na ktoré sa peniaze dávajú aj zo štátu, ale na tie zvyšné už veľa neostane.

Prečo firmy, ktoré dotovali kluby pred revolúciou, ich už po nej dotovať nechcú?

No, to je jednoduché. U nás tie veľké prešovské firmy už nie sú, zanikli alebo sú zahraničné. Napríklad Kaufland alebo Tesco, oni nebudú dotovať klub, radšej spravia sem tam nejakú akciu.

Zatiaľ z toho môže mať človek pocit, že štrnganie kľúčmi športu na Slovensku nič dobré neprinieslo. Našlo by sa niečo pozitívne, čo sa výrazne zlepšilo príchodom slobody?

Pred Nežnou revolúciou mal šport na Slovensku úroveň, pretože sa nikto nedostal vonku, teda nebola možnosť ísť hrať do zahraničia. Všetci hrali v domácich ligách.

Teraz už aj žiaci, ak sú šikovní, vedia sa dostať napríklad do Talianska. Mňa nechceli pustiť ani len z Prešova do Trnavy. V hádzanej a vo volejbale sme mali možnosť vidieť kvalitné zápasy, vďaka tomu, že hráčky už roky hrajú v zahraničí a na reprezentačné zápasy sa vracajú domov.

Medzi kladné veci po roku 1989 by som teda zaradil fakt, že nie je problém ísť do zahraničia na turnaj, vezmem občianske, súpisku a môžem ísť s družstvom do Nemecka, len na to treba pozháňať peniaze. Aj predtým boli turnaje vonku, napríklad v Nemecku raz do roka, ale na to sa ťažko vybavovali papiere.

Svoje žiačky doviedol na majstrovstvách Slovenska stredných škôl v hádzanej k zisku bronzovej medaily. (Foto: Nicol Marcinková)

Ako by ste celkovo zhodnotili šport na Slovensku?

Niekedy na ten šport boli peniaze. Teraz sa povie, že dajte deti na tenis, ale kto to zaplatí? My sme mali v rodine tenistu a keď nechodil na turnaje, tak sa nedostal ani do rebríčka. To sú veľké náklady.

Kluby, ktoré majú peniaze tu ťahajú hráčov zo zahraničia, ostatní majú problém.

Pred rokmi sa stalo, že Košičania odhlásili hádzanárov z najvyššej súťaže a pritom nevypadli. Futbal v Košiciach tiež skončil a nikto sa nad tým nepozastavuje, že jedno z najväčších miest na Slovensku, zrazu odstúpi zo súťaže, práve kvôli financiám. Klub hádzanárov Tatranu Prešov ťaží vyslovene z majiteľa klubu, ktorí do toho vráža peniaze. Najprv opravil halu na Baštovej ulici, teraz vrazil peniaze do mestskej haly. On keď z toho raz upustí, bude sa trápiť aj mužská hádzaná s financiami. Klub hrá zahraničné súťaže, ktoré si vyžadujú obrovský obnos financií. Autobusom často cestujú na Balkán, niekedy len na otočku. Košický ženský basketbal bol európskou špičkou, kým nenastali problémy s peniazmi a klub v najvyšších súťažiach skončil. Hrá momentálne len juniorskú súťaž. Roky dozadu mal Prešov tretie miesto v basketbale, skončili financie a skončila aj úroveň klubu. Mne na hádzanú prišli dievčatá práve z basketbalu. Hokej sme mali tiež špičkový, kedysi mohli Prešovčania vidieť Slovan hrať priamo v Prešove na domácom ligovom zápase. Prešovský futbal, ten je napríklad najstarším futbalovým klubom v histórii Československa.

To fungovanie športu je dnes také aké je. My sa chválime Zuzulovou, Vlhovou, ale aké ony mali problémy? Nebyť ich rodín, teda rodičov a ich financovania, tak sa nemáme teraz kým chváliť.

Ešte aj tie športoviská čo boli, my za tých 30 rokov nevieme nie že zveľadiť, ale ani udržať. Teraz je to veľa o financiách. Česi majú skvelých športovcov, Maďari taktiež majú aj akadémie, len my stojíme.

V dnešnej dobe dostane priemerný tréner dorasteneckého družstva od zväzu 120 eur mesačne. Čo v podstate človek prejazdí v aute na tréningy. To sú také paradoxy, ako to kedysi fungovalo a prečo nám uniká svet.

Avatar

Nicol Marcinková

Bývalá hráčka volejbalu, ktorému do dnešného dňa patrí jej srdce. Veľká milovníčka zvierat (hlavne psíkov a potkaníkov -áno aj potkan je domáce zvieratko). Večná nositeľka dobrej nálady, širokého úsmevu a vtípkov, ktorými baví široké spektrum ľudí. Bývalá študentka UCM, pretože UNIPO je viac ako vzdelanie.

Komentovať

Komentovať

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Instagram

Something is wrong.
Instagram token error.