Starec a mesiac
Bolo leto. Vonku sa dávno zotmelo, iba on sedel na priedomí a pozoroval nebo.
Tisícky hviezd blikali na pozdrav letnej noci. V ich prostriedku si trónil mesiac ako symbol nočného života. Bolo ticho, len kde-tu zahral cvrček svoju melódiu. Občas sa ozvalo kŕkanie žiab z neďalekého rybníka. Čas ako stvorený na premýšľanie.
„ Dnes má mesiačik podobu rožka a každým dňom k nemu pribúda a pribúda. Ako malé dieťa, ktoré rastie do sily a krásy. Až dosiahne vrchol svojho rastu a stane sa dospelým. Rozpína sa a myslí si, že mu patrí svet. Tak veľmi pripomína mesiačik, ktorý žiari ako žeravá guľa a chce všetkým naokolo ukázať, že je jediným pánom nad zemou. V zatienení za ním ostávajú aj tie najväčšie hviezdy. Je na vrchole svojich síl. Ale netróni tam dlho. Príde chvíľa a aj z neho začína ubúdať. Pomaly, pomaličky stráca svoju silu a zo dňa na deň sa z neho ukrajuje čiastočka. Sily mu slabnú až je z neho zasa len kúsoček. Človek tiež niekoľko rôčkov prežije v rozkvete svojich síl. Ale potom sa sila stráca, vlasy začínajú šedivieť a krása sa pominie. Už nemá toľko síl, aby zatienil tie najväčšie hviezdy. Tiež ho ostane len kúsoček. Zhrbený, bez síl sa podobá na ten kúsok mesiačika, ktorý už na oblohe nereprezentuje silu. A že príroda nemá nič spoločné s človekom? “
Schladilo sa. Striasol sa zimou a utekal do teplej izby. Rozmýšľanie v tme sa skončilo. Ešte raz pozrel na mesiac a uvedomil si, koľko majú spoločného…
Kroky
Blesky hnevu sršiace z očú domáceho pána a ťažké hrozivé mračná veštili domácu búrku. Prísna krivka úst a zlosťou stiahnuté obočie ešte viac potvrdzovali tento dojem. Pán v stredných rokoch s rukami za chrbtom občas pozrel na svoju manželku. Tá hneď sklopila nežné čierne oči a náhlivo, s akousi húževnatosťou, pustila sa znovu do čítania.
Čas bubnuje na plášť noci. Hrozivé ticho narúša iba tikot nástenných hodín. Odbilo jedenásť. Prsty začali nervózne vyklopkávať po drevenom stole akýsi pochod. Nervózne kroky sa pohli k oknu.
Nebo posiate hviezdami, reklamy spievajúce pestrosťou farieb, vzduch presýtený vôňou orgovánu a mladou tohtoročnou láskou. Hlasné kroky zaľúbencov, držiacich sa za ruky, kričia do noci svoje šťastie, ktoré im nikto nemôže vziať.
Tak asi chodí aj ona – jeho dcéra.
Veď on jej ukáže, čo je to šestnásťročnej túlať sa nocou!
Rovnomerný tikot hodín neúprosne oznamoval plynutie času. Tikot taký pokojný a vyrovnaný, akoby sa vysmieval jeho hnevu. Sadol si do kresla naproti žene a povedal: „ Len nech mi tá príde, ja jej…“
Tu sa mu hlas zadrhol a v hrudi sa čosi pohlo. Izba aj s tým prekliatym tikotom zmizla a čas sa rozdvojil a z jeho hĺbky sa vynorila spomienka. Vynorila sa živo, zahalená jemným závojom, ktorý upriadol čas, akoby vedela, že je iba niečím, na čo sa nedá zabudnúť.
A opäť tu bola krásna letná noc, keď sa tichučko zakrádal domov zo schôdzky so Zuzanou.
Zúfalo si prial, aby už otec spal. Zastal pred dverami a vtedy ho počul kričať. A veru mu aj ukázal, ako vie dopadnúť chlapská ruka na tvár.
Na druhý deň šiel znova. Ani zauchá ho nevyliečili… Pozrel nežne na Zuzanu. A ona v nemom úžase pozorovala, ako sa len pred chvíľou nahnevaná tvár vyjasňuje, ako miznú mračná z vysokého čela. Pochopila, kde bol jej muž. Pochopila, že blúdil v ich mladosti.
Zrazu čosi prasklo, napätie povolilo a do izby sa plným prúdom vlialo leto. Tikot hodín sa stal jasný, veselý…
V predsieni zazneli tiché, bojazlivé kroky. Zastali pri dverách a prsty váhavo stisli kľučku. Šťukla, dvere sa otvorili a na prahu stála „ich mladosť“. Zdvihla hlavu a čierne oči vraveli miesto úst. Hovorili o mladej nevinnej láske, o modrej lavičke a bielom orgováne, o kučeravej hlave kdesi ďaleko, a predsa tak blízko. Spievali o celej šestnásťročnej láske, ktorú si nedajú nikomu vziať.
Pomaly vstal a podíduc k nej, povedal: „ Vitaj, v kuchyni máš večeru…“.
Komentovať