Eufória, ktorá sa rozpútala na Slovensku okolo knihy Mengeleho dievča, je nevídaná. Ešte nikdy nebolo predaných toľko výtlačkov autorskej prvotiny. Autorka a reportérka TV JOJ Veronika Homolová Tóthová sa aj kvôli úspechu knihy zúčastňuje diskusií na školách, ale aj mimo nich. Pred časom sa zúčastnila aj diskusie v Košiciach, organizovanej Centrom pre rodinu Košice – Juh, ktorá sa uskutočnila 18. 3. v Kultúrno-spoločenskom centre Južan. Ako sa jej podarilo zaznamenať srdcervúci príbeh židovky, ktorá prežila štyri koncentračné tábory? Aký odkaz kniha zanecháva? Odpovede na tieto otázky, ale aj mnoho iného, sa dozviete v rozhovore s úspešnou autorkou.
Prečo ste sa rozhodli zaoberať príbehmi ľudí, ktorí prežili nacistický či komunistický režim?
„Zaoberám sa tým preto, že archívy nám dokážu povedať čísla, presné fakty. Ale len samotní ľudia nám povedia, čo zažili, ako sa cítili, čo všetko vytrpeli a ako sa s tým následne dokázali vyrovnať. Fascinuje ma ich neuveriteľná sila, ako s tým dokázali žiť a ako sa im podarilo odpustiť. Moja skúsenosť je, že zo 60-70 ľudí, s ktorými som sa rozprávala, neodpustil iba jediný.“
Ako ste dospeli k voľbe napísať práve o živote Violy Fischerovej?
„Dostala som ponuku od vydavateľstva Ikar, aby som napísala vymyslený román z obdobia druhej svetovej vojny. Ako som o tom uvažovala, vždy som si spomenula na štyri reálne príbehy ľudí, ktoré mi najviac utkveli v hlave. Zdalo sa mi však nefér akoby vykradnúť ich príbehy a čerpať z nich, takže som vydavateľstvu navrhla, aby sme písali o skutočnom príbehu. Voľba padla na pani Fischerovú, lebo som dôverne poznala prostredie, z ktorého pochádzala. No dúfam, že niekedy spracujem aj zvyšné tri príbehy.“
Ako si vysvetľujete úspech knihy?
„Doteraz si to neviem vysvetliť. Je to ohromný úspech, ale osobne si myslím, že kniha vyšla práve v čase, keď sa časť spoločnosti cítila zaskočená, možno až ohrozená tým, kam sa Európa vybrala – narážam teraz hlavne na vlnu extrémizmu a radikalizmu. Na druhej strane je to príbeh jednej z posledných donedávna žijúcich obetí holokaustu. Okrem toho veľmi zavážil fakt, že pani Viola prežila štyri koncentračné tábory, čo evokuje, akoby bola táto inak veľmi obyčajná žena akousi superhrdinkou. Pri čítaní však zistíte, že sa s ňou možno stotožniť, lebo všetko, čo prežila, ju naozaj poznačilo.“
Prečo je dôležité poznať príbehy ľudí, ktorí zažili holokaust?
„Na Slovensku bolo niekoľko desiatok tisíc ľudí, ktorí to museli zažiť, a nikto sa ich nepýtal, či to zvládnu. Keď nebudeme poznať ich príbehy, bude to obrovská škoda. Tí ľudia raz zomrú a nikto ten príbeh nebude schopný vyrozprávať tak ako oni. Kniha je síce smutná, ale nie zúfalá, ukazuje, ako sa ľudia môžu vyrovnať s takými udalosťami, akými si prešla pani Fischerová. Zároveň kniha ukazuje, čo je v živote naozaj dôležité a aj to, že nikdy nesmiete dovoliť, aby bolo na niekoho nazerané ako na „iných“ a aby na nich boli páchané neprávosti len preto, že ich nemáte radi.“
Čo kniha dáva čitateľom a s akými reakciami na ňu sa stretávate?
„Kniha by paradoxne mala dodať viac nádeje ako zúfalstva. Viacerí ľudia majú problém s jej čítaním, boja sa po nej siahnuť a argumentujú tým, že nedokážu uniesť a stráviť všetko, čo v nej je. Rešpektujem ich rozhodnutie, ale myslím si, že to nie je úplne správny postoj. Chcem ešte povedať, že je to príbeh, ktorý keď čítate pozorne a aj sa do neho snažíte vcítiť, z malej časti skutočne odhalí, čo to pre tých ľudí znamenalo. Na tomto príbehu si teda trošku viete predstaviť, že by sa také niečo mohlo stať aj vám. Niektorí ľudia mi však hovoria – ja si to neviem predstaviť! Hovorím im – buďte radi, že si to neviete predstaviť.“
Veronika Homolová Tóthová možno už čoskoro nadviaže na knihu Mengeleho dievča ďalším dojímavým príbehom z rovnakého obdobia a prostredia. Čítali ste túto knihu? Podeľte sa so svojimi názormi v komentároch. Ak vás zaujímajú rozhovory so spisovateľmi, určite si prečítajte náš rozhovor s iným talentovaným autorom.
Komentovať