Vždy ma poteší, keď sa stretnem s deťmi. Sú malé, bezstarostné a v mojom okolí aj dosť často sa vyskytujúce, takže je prijateľnejšie pre všetkých, aby ich mali v láske. Malé osoby s jednociferným vekom dokážu byť až príliš úprimné, čo je jednou z mnohých vecí, ktoré by bolo treba zmeniť.
Najväčšia rana je, keď odo mňa niečo chcú. Je jedno, či ide o podanie, podvihnutie, zdvihnutie, naznačenie, prečítanie a kopu iných aktivít, ktoré dieťa nedokáže spraviť. Po každej úspešne zvládnutej namáhavej úlohe, o ktorú má niekto bezvládne poprosí, zaznie: „Ďakujem, že ste mi pomohli, TETA!“ V tom momente si človek pripadá, akoby prišiel o jeden zo životov ako v nejakej videohre. Čas sa zastaví a pred očami sa zatmie, zatiaľ čo usmievavé chlapča veselo kráča naspäť odkiaľ prišlo.
Problémom sú aj deti, ktoré sú mladšie iba o takých päť rokov. Zrejme si nepamätajú, že sme spolu chodili na základnú školu. Boli sme síce v odlišných triedach, ja v deviatke a oni čerství druháčikovia, ale stále sa to dá považovať za isté puto, ktoré naše dospievanie, respektíve starnutie, spája. Keď sa na mňa obráti niekto, koho som stretala na chodbách, tak si v hlave citujem dielo Turčín Poničan: „Či som ti ja stará mati?!“
V tom momente si nestíham zapamätať, čo odo mňa dievča chce, ale potichu súdim úbohý pojem o prúde času a totálnu urážlivú trúfalosť pomyslieť pri debate so mnou čo i len na vykanie. Popri pozornom sledovaní malých nožičiek si predstavujem, koľko času musí prejsť, kým sa stanem aj ja Perinbabou pre malé bábätká mamičiek z bytov okolo.
Deti, ktoré ešte nehovoria, sa na vás uprene zapozerajú, akoby nikdy krajšie stvorenie nevideli. Ak vám neprinesú kvietok, alebo sa náhodou nerozplačú, môžete ich považovať za spojencov, ktorí sa akoby zázračným vplyvom gumidžúsu po pár mesiacoch vášho života premenia na dospelákov s oveľa lepšou etiketou, akú máte vy.
Deti, prosím, ostaňte malé! Meníte sa až príliš rýchlo na to, aby sme si stihli zapamätať vaše meno, tvár a k tomu priradiť nižšie položený hlas. Nemôžete nás nahradiť, pretože sme ešte ani my poriadne nežili. Ako máme na pohovoroch súperiť s niekým mladším, krajším, múdrejším a technologicky zdatnejším, ako sme my sami? Vaše predĺžené detstvo nám pomôže pozviechať sa z našich detských čias a aspoň pár rokov byť v budúcich zamestnaniach obľúbeným nováčikom.
Oproti vám nemáme šancu. Hoci to vyzerá, že nás od seba delí viac, ako celé storočie, nie je to pravda. Sme tí, ktorí si vyskúšali nástrahy internetu, aby vaše malé ručičky mobil nikdy opustiť nemusel. Vynosili sme kvôli vám všetky nemožné farebné outfity, aby váš vkus mohli zdobiť predražené značky už od narodenia. Rozbili sme si každé koleno, vďaka čomu sa vaša nožička potkla maximálne o plastový podklad krytého ihriska v nákupnom centre. Svojím spôsobom ste nám vďačné za život a my na túto daň nedáme dopustiť.
Vychovali sme vás ako súrodencov hodných pokračovať v žití. Ako niektorým úspešným vedcom, aj nám sa naše životné dielo vymklo z rúk, preto sú obavy o zachovanie našej starnúcej rasy oprávnené. Ak sa k sebe počas života budeme správať slušne, môžeme si spolu v starobinci zahrať bingo, alebo čokoľvek, čo má ľahko zapamätateľné pravidlá. Možno sa naše problémy, ktoré ste nám spôsobili, stratia hneď po prvej odohranej partii. Ak sa vzájomné rozdiely nevyparia ani po pobyte v saune, považujte nás za nepriateľov až do smrti.
Pevne verím, že sa naša narastajúca vojna skončí ešte skôr, ako vôbec začne. Veď aj vy budete onedlho bojovať s novou generáciou, ktorej sila zaskočí vaše nateraz odhodlané srdce. Ešte sa na nás budete obracať a my vám svoju pomoc s radosťou oplatíme.
Komentovať