Dnešná doba je veľmi zaujímavá najmä pre pluralitu názorov, udalostí, či masívnu propagandu. Žijeme v dynamickom svete. Naše názory ovplyvňujú rôzne zdroje. Jedným z prostredníkov, ktorý dotvára našu mienku, sú aj umelci. Nielen vďaka ich umeniu sa dostávajú do nášho povedomia, prostredníctvom čoho môžu ovplyvniť naše názory, hodnoty či postoje. Čo v prípade, ak si uvedomujeme, že umelec, ktorého tvorba sa nám páči, prezentuje nesprávne názory? Alebo umelec pácha trestnú činnosť, týra svojho partnera, kradne či podvádza? Je v takom prípade možné oddeliť umelca od jeho umenia alebo je potrebné to explicitne odsúdiť a ďalej nepodporovať tvorcu ani jeho tvorbu?
Nie je to jednoduché nájsť jednoznačnú odpoveď, no môžeme si to rozobrať. Existujú prípady, keď umelca nepoznáme, no dobre poznáme jeho umeleckú tvorbu. Možno poznáme jeho meno, pretože sa pod dielo podpísal, no nemusíme poznať jeho život ani postoje. Teraz sa nám núka otázka, ako sa k nám toto umenie dostalo. Veľmi často sú odpoveďou médiá či internet. To otvára ďalšiu otázku. Majú masové médiá premýšľať nad tým, či takéhoto umelca odsúdiť a nepúšťať do éteru?
Podľa môjho názoru masové médiá nesú istú mieru zodpovednosti za to, čo sprostredkúvajú svojim percipientom. Práve oni by mali zodpovedne skúmať tvorcov a ich umenie, v ktorom môžu byť negatívne konotácie. Samozrejme, záleží aj na použití umenia v jednotlivých žurnalistických celkoch. Ak produkujú interpretačný alebo komentujúci žurnalistický prejav, je v poriadku v ňom problémové umenie percipientovi sprostredkovať, no dôležité je správne vysvetliť zámer publikácie a umiestnenie do celku. V prípade, že by médiá publikovali zlé umenie, ba aj umenie od zlého umelca samostatne, porušujú tým základné morálne normy i etiketu mediálnych pracovníkov.
Ako teda správne určiť, kedy umenie môže byť zdieľané ďalej tak, aby to bolo morálne v poriadku? Existuje mnoho prípadov, keď umelci nekonali v súlade s morálkou či etikou, ale napriek tomu bolo ich umenie sprostredkúvané masám. Pravdepodobne tam bolo rozhodujúcim faktorom to, že dielo samo o sebe neobsahovalo negatívny obsah. Na základe tejto predchádzajúcej skutočnosti by sme mohli povedať, že umenie od umelca môžeme oddeliť. Ak dielo dokáže samo o sebe prežiť bez nutnosti poznania autora, dá sa akceptovať jeho sprostredkovanie. Netreba však zabudnúť na základné funkcie umenia ani na jeho možnosti i schopnosti.
Umelecký výtvor bol a naďalej je využívaný ako kanál, do ktorého sa dá pomocou umeleckého kódu umiestniť prakticky akýkoľvek odkaz. Preto je potrebné dbať na opatrnosť a snažiť sa identifikovať všetky konotácie umeleckého komunikátu. Je nesprostredkovanie niektorého umenia cenzúrou? Aj túto otázku si môžeme položiť. Odpoveď je ale veľmi prostá. Ak akýkoľvek prostredník nabáda k páchaniu trestnej činnosti, porušovaniu základných ľudských práv, morálky či etiky, popiera základné fakty, musí byť označený za zlý. Umenie s týmto typom negatívnych konotácií by nemalo byť zdieľané verejnosti.
Na záver si to zhrnieme. Musíme mať jasne stanovené parametre. Je nutné si zodpovedať otázku, či umenie dokáže prežiť samostatne bez toho, aby sme poznali autora. Ak si odpovieme áno, tak ho vieme vnímať separátne. Potrebné je dať si pozor vtedy, ak je tvorca z istých objektívnych príčin považovaný za zlého, vtedy treba jeho výtvory dôsledne skúmať a vylúčiť akúkoľvek propagáciu či ospravedlňovanie jeho nemravnosti. Síce je až nadmieru jasné, že nie každý človek bude dopodrobna umenie a jeho autora skúmať, ale mali by na to dohliadať aspoň pracovníci v médiách, umeleckí kritici či odborná verejnosť. Na tom, od koho umenie pochádza, záleží.
Komentovať