Rozprávať o klimatickej kríze sa stáva čím ďalej, tým viac populárnym. Či už v pozitívnom slova zmysle alebo v negatívnom. Niektorí tomu veria, iní nie. Nedávne zemetrasenie, ktoré sa udialo na východe Slovenska, možno viacerým tým, ktorí na klimatickú krízu neverili, zmenilo názor. Zemetrasenie prišlo ako nečakaný večerný hosť. Stále je na Slovensku veľa ľudí, ktorí si myslia, že klimatická kríza je len nejaké populárne pomenovanie niečoho, čo naozaj ani neexistuje.
Tak potom prečo tu zrazu máme nevídané živly, ktoré tu predtým neboli? Prírodné katastrofy sa k nám približujú pomaly, ale isto. Približujú sa, ako taký strašiak dávajúci najavo svoje výstrahy. Či už hovoríme o tornádach v blízkosti nášho územia, alebo o obrovských požiaroch a záplavách. Zemetrasenie na východe Slovenska bolo veľkým úderom pre všetkých, ktorí tu žijú. Nie každý mal šťastie vyjsť z tohto živlu bez nejakých vážnejších poškodení, aj keď, našťastie, len v domácnostiach. Popraskané steny, porozbíjané taniere, popadaný nábytok. Scény ako z katastrofického filmu. Fyzická ujma pravdepodobne nevznikla u nikoho. Ale tie posttraumatické šoky? Niektorí plakali, iní nemohli v tú noc od strachu zaspať.
Aktuálne je niekoľko týždňov po zemetrasení a ako to naozaj vyzerá? Riešia sa síce opravy na budovách a majetkoch. No málokto sa zamyslí, že to mohla byť naozaj výstraha pred niečím ešte horším. Tak rozmýšľam, čo tí ľudia vlastne potrebujú, aby sa stalo, pokiaľ im dôjde, že svet už nie je taký, aký bol. Že je to teraz ťažšie a musíme s tým bojovať. Možno nás klimatická kríza nezahubí úplne, ale už naveky budeme žiť prírodnými živlami a nebude miesta, kde by sa niečo prírodne katastrofické neodohrávalo. Znie to desivo, no stále máme možnosť vyvrátiť dopady klimatickej krízy alebo sa pokúsiť o ich zmiernenie. Avšak najskôr musíme pochopiť a začať veriť tomu, že sa s prírodou naozaj niečo deje. Nemusíme zaujať hneď všetci postoj, že umrieme. Stačilo by sa k situácii postaviť kriticky, triezvo a začať ju riešiť.
Niektorí dokonca zastávajú názory, že topiace ľadovce sa nás Slovákov netýkajú. Že problém majú tí, ktorí v danej oblasti žijú. No myslím si, že zemetrasenie nás mohlo usvedčiť, že nejde o problém už iba tamtých tam. Tých, ktorí žijú, napríklad, aj pri topiacich sa ľadovcoch. Ľadovce tu síce nemáme, no kedykoľvek nás už môže zasiahnuť zemetrasenie, ale aj povodne, ktoré nás už párkrát potrápili. Aj keď nie v takom rozsahu, ako v zahraničí. Konkrétnym príkladom môže byť, pre nás už nefungujúce, striedanie ročných období. Zima trvá dlho, skoro celú jar, teda skočíme rovno do leta. Naopak, po lete býva ešte dlho teplo a zima začína neskoro. Myslím si, že nás toho obklopuje oveľa viac, ako napríklad v daných škandinávskych krajinách, ktoré majú k topiacim sa ľadovcom oveľa bližšie. Avšak porovnávať to nedáva zmysel. Keďže nám je jasné, že zatopené krajiny znejú oveľa desivejšie, ako nestále ročné obdobia.
Autorka: Simona Peložatová
Komentovať