„Nie som rasista, ale…“
Som si istá, že takmer každý vzdelaný človek dnes môže tvrdiť, že od rasizmu má ďaleko. Čo je to za hlúpe delenie ľudí na bielych, čiernych alebo červených? Čo keby som vám povedala, že naše základné chápanie tejto témy je definíciou biologického rasizmu a že v realite dnešnej populárnej kultúry, konkrétne v ére Netflixu, sa za to možno hanbiť. Už sa to nepovažuje za niečo cool, namiesto toho vo svete vládne inkluzívnosť a rasová diverzita.
Teraz však budeme hovoriť o kultúrnom rasizme, ktorý je oveľa hlbší a nebezpečnejší ako náboženská xenofóbia alebo rozdelenie sveta na bielych a čiernych. O tomto pojme ako prvý hovoril francúzsky filozof Etienne Balibar, ktorý ho nazval neorasizmom a neskôr ho transformoval na kultúrno-diferencovaný rasizmus.
Balibar spojil neorasizmus s procesom dekolonizácie. Napísal, že starý, biologický rasizmus sa používal v období európskej kolonizácie, zatiaľ čo nový rasizmus súvisel s nárastom migrácie do Európy v prvých desaťročiach po druhej svetovej vojne. Balibar sa domnieval, že neorasizmus nahradil pojem rasy pojmom imigranti, a tak vznikol „rasizmus bez rasy“. Podľa Balibara ústrednou myšlienkou tohto smeru nie je biologická dedičnosť, ale „neprekonateľnosť kultúrnych rozdielov, rasizmus, ktorý na prvý pohľad nepostuluje nadradenosť určitých skupín alebo národov vo vzťahu k iným, ale „len“ škodlivosť stierania hraníc, nekompatibilitu životných štýlov a tradícií“
(Balibar, Etienne. Existuje neorasizmus?, 1991).
Nový rasizmus zdôrazňuje a absolutizuje skupinovú (etnickú alebo etno-rasovú) identitu. Príklad: Som z Kazachstanu a vyzerám ako príslušníčka ázijskej rasy. Ak sa zamyslíme nad identifikáciou ázijcov na Slovensku, konkrétne v Prešove, ktorý má 80-tisíc obyvateľov, môžeme vysledovať stereotypnú líniu posudzovania. Ten spočíva v tom, že väčšina ázijcov v Prešove pracuje v sektore služieb: nechtové služby, masáže alebo fastfoody. Nehovoria dobre po slovensky a ťažko sa im niečo vysvetľuje. Tí, ktorí vedia a hovoria po slovensky, majú veľmi výrazný prízvuk a prvé, čo vám napadne, keď počujete človeka s prízvukom, ktorý nevie vysvetliť ani svoje myšlienky, je, že je hlúpy. Bohužiaľ, aj ja som sa stretla s tým, že som bola identifikovaná do stereotypnej línie odsudzovania ešte skôr, ako som začala hovoriť. A ak sa rozhovor predsa len uskutoční, tak ma začnú zasypávať komplimentmi o tom, ako sú prekvapení, kde pracujem alebo ako dobre hovorím po slovensky. Vyzerá to ako komplimenty – mali by ste sa tešiť, ale nie sú to jednoznačné komplimenty. Je to o tom, že od vás očakávali to najhoršie, ale vy ste sa dokázali „presadiť vo svete“ a tieto očakávania ste prelomili tým, že ste ukázali realitu.
Väčšinou sa samozrejme stretávam so skvelými ľuďmi, ktorí sú ďaleko od stereotypných súdov. Dokonca ani ich otázky o Boratovi mi nepripadajú urážlivé.
Autorka: Azhar Tolegenova
Komentovať