PREŠOV – Prešovské kníhkupectvo Artforum si vo štvrtok 29. novembra do diskusie pozvalo Sašu Uhlovú, investigatívnu novinárku, ktorá vytvorila sériu reportáží o „lacnej“ práci v Českej republike. V besede vo Wave, centre nezávislej kultúry, porozprávala o svojich zážitkoch z nízkopríjmových zamestnaní.
Pod zmenenou identitou sa rozhodla pol roka pracovať na tzv. „lacných“, nízkopríjmových pracovných pozíciách, aby vytvorila autentickú výpoveď o odvrátenej strane kapitalizmu. Česká novinárka Saša Uhlová v rámci špeciálneho projektu A2larm.cz vytvorila sériu reportáží Hranice práce. Pol roka natáčala skrytou kamerou podmienky v českých továrňach či supermarketoch, v ktorých pracujú ľudia zo slabších sociálnych vrstiev. Myšlienky, ktoré sa do dokumentu nezmestili, vydala v knihe Hrdinové kapitalistické práce.
Problematika nízkopríjmových pozícií je, podobne ako na Slovensku, v Česku veľmi výrazná. „Vždy som sa stretla s niekým, kto mi rozprával, ako mu niekde nezaplatili, ako pracoval dvanástky stále dookola, a potom ho proste vyhodili a zas mu nedali peniaze. Ľudia z rôznych podnikov a tovární rozprávali, aké tam majú podmienky, že ich nepúšťajú na pauzy a že musia pracovať chorí,“ vysvetlila prvé impulzy vytvorenia tohto projektu Uhlová. Pôvodne o téme chcela písať z pohľadu známych, avšak tí nesúhlasili. Jediný spôsob bol teda vyskúšať si to na vlastnej koži a zamestnať sa.
Projekt náročný emocionálne aj fyzicky
Postupne si vyskúšala viacero pozícií v rôznych podnikoch – v práčovni českej nemocnice, hydinárni, supermarkete, v továrni na výrobu žiletiek či na výrobu sladidiel. Začiatky, ako sa dalo očakávať, boli ťažké. „Mojimi hlavnými pocitmi boli obavy a strach. Zo všetkého – že ma odhalia, že nebudem zvládať prácu, ktorú mi zadajú, že nebudem chápať, čo mám robiť. Bol to pre mňa krok do neznáma,“ objasnila v besede novinárka. Zároveň priznala, že náročné to bolo aj psychicky, keďže si v jednotlivých zamestnaniach vytvárala bližšie vzťahy s kolegami. „Strašne ťažké bolo pre mňa lúčiť sa a odchádzať. Bolo to emocionálne náročné, najmä preto, že som niečo predstierala, i preto, že som tých ľudí opúšťala.“ Niektorým ľuďom povedala pravdu o tom, kto v skutočnosti je a čo je jej cieľom. Našťastie ju neprezradili.
Podľa nej však takéto nízkopríjmové zamestnania samy o sebe zlé nie sú. „Je v poriadku, že existujú rôzne práce, nie je v poriadku, že sa z niektorých nedá vyžiť,“ vyjadrila sa Uhlová, pričom poukázala na to, že najväčším problémom sú neúmerne dlhá pracovná doba a málo prestávok na oddych či jedlo. V niektorých firmách sú podmienky veľmi zlé, avšak priznala, že niekde by dokázala pracovať, ak by to bolo nevyhnutné. Paradoxne by si v niektorých podnikoch zarobila viac, ako investigatívna novinárka.
Problém sa musí riešiť systémovo
Reportáže aj kniha veľmi výrazne zarezonovali českou spoločnosťou. Hoci sa situácia slabších sociálnych vrstiev zmenila len v drobnostiach, jej práca mala nepochybne zmysel. O tejto problematike sa totiž hovorí aj píše inak, a rovnako aj intenzívnejšie. Aby však došlo k výraznejším zmenám, štát by musel postupovať systémovo, a to predovšetkým zvýšením miezd či zlepšením podmienok na pracovisku.
So svojou skúsenosťou z podobného zamestnania sa s nami podelil aj študent Patrik. „S novinárkou Uhlovou úplne súhlasím. Jej svedectvo viem podložiť faktami zo Slovenska, dokonca z vlastnej skúsenosti. Od roku 2015 som pracoval v pobočke nemenovanej nemeckej firmy na Slovensku ako operátor montáže (klasická pásová výroba). Platovo moje ohodnotenie len mierne prevyšovalo priemer na východnom Slovensku. Problémom bol ale najmä prístup zamestnávateľov. Bol taký „chladný“. Ľudský prístup som snáď ani len nezažil, keďže som mal pocit, že som len číslo, ako nejaký stroj. S čím väčším firemným „zvieraťom“ som jednal, tým chladnejší rozhovor to bol. No jedna vec, ktorá ma najviac zarážala bolo presvedčenie vedúcich, že nekonečné školenia o firemnej politike nás zaujímajú. Neustále sekírovanie za neznalosť firemnej filozofie bolo na dennom poriadku, pretože na nás takýmto spôsobom zhadzovali svoje povinnosti. Po 12 hodinách na nohách by boli šéfovia radi, aby sme vedeli menovať napr. celú históriu nášho podniku. Bolo to niečo nemysliteľné. Nikdy som si nepripadal byť menej človekom ako tam.“
Dokument Hranice práce si môžete voľne pozrieť na stránke Českej televízie. Reportážna kniha Hrdinové kapitalistické práce je dostupná v prešovskom Artfore.
Komentovať