Tesne po dvadsiatke už budem hovoriť o krížikoch na mojich krížoch. Dokonca na otázku, prečo si známy, podobne po dvadsiatke, necháva pichať injekcie pod jabĺčko, padla odpoveď, lebo život. Stále, ešte v tomto zvláštnom medzi priestore a prechode od mladej dvadsaťročnej a mladej tridsaťročnej ženy, sa zbožne obraciam k dávnym rokom. Obdobie pred Vianocami bolo moje obľúbené. Ale iba v ten moment. Inak bolo potrebné čistiť si topánky pred príchodom fúzatého deda. Dokonca ma párkrát aj napálili. Sladkosti neboli, iba varecha. Čo by som za ňu dala dnes. Aj sa snažím neposlúchať. Varecha nikde. Podobne je to s vianočnou predprípravou, formulky typu – aj Ježiško sa narodil v chlieviku, idú jedným uchom dnu, druhým von. Alebo ani nepreniknú k domácemu, predsviatkovému generálovi – mame.
Tu vstaň, pomôž, vymeň, vyčisti, očisti, priprav, prilej, dolej, nalej,… Jušky do kapustnice, uhorkovej šťavy do šalátu. Aby ste si zas o nás niečo nemysleli. Aj keď, sem tam ujde ruka s likérom do koláčov. Okrem pretláčania vychladených zemiakov do toho najšmakovanejšieho šalátu, obaľovania rezňov, degustácie všetkých koláčov XY krát, ešte o niečo viac vyhľadávam CESTO. Ja som vás vystríhala pred spomienkovým optimizmom. Vidím babku, ako ma capká po rukách, ktoré len čakajú na správny moment, keď si potiahnuť kúsok lopatky – časti pirohu. Sem tam strčím prsty do voňavej plnky. To sem tam berme s rezervou. A určite si predtým vždy umyjem ruky. A určite mi zo surového cesta ešte nikdy nebolo zle. Českí hokejisti, ak dovolíte, preberám si vaše „tak určitě!“
Možno aj preto sa toto slovné spojenie našlo v reklame na Granko. Instantne ma prestreklo, keď som sa v polovici roka dozvedela, že instantný kakaový nápoj má výpadok! Nechápte ma zle, ja viem, že mám o chvíľu bližšie k tridsiatke, a vlastne Granko takmer vôbec nepijem. V predstavách som však narazila na problém s vyjedávaním čokoládového tekutého cesta, do ktorého Granko, či kakao šlo! Po lete a zdrvujúcej informácii som bola do dneška v poriadku, opäť však prišla rana. Cena kakaa prudko stúpa a za čokoládu si priplatíme!
Už viem, že do ospevovaných okrúhlych narodenín nebudem mať vlastný byt, vlastne by bol celkom raj, keby vyšiel ten podnájom. Uvedomujem si aj to, že tankujem čoraz menej, za čoraz viac a aj to, že v obchode nechávam dvacku a odchádzam s prázdnymi rukami. Ale obrať bežného rádového smrteľníka aj o relatívne dostupné potešenie z čokolády? Asi začnem opäť viac poslúchať, ak už nebude varecha,… aspoň čokoládu odložím. A bude aj do cesta!
Autorka: Sára Molitorisová
Komentovať