17. november – deň, keď spoločnosť vyhrala ako celok a veľa jednotlivcov prehralo svoj životný zápas
17. november 1989 je predovšetkým dňom, ktorý je spájaný s demonštráciami, ktoré začali už 16. novembra v Bratislave a nasledujúci deň v Prahe. Názov Nežná revolúcia je pomenovaním pre tento deň najmä kvôli nekrvavým udalostiam, keď sa na Slovensku rozhodli občania bojovať za zrušenie komunistického režimu. Tento deň bude navždy zapamätaný ako oslobodenie občanov od komunistickej nadvlády a demokratický štart pre našu krajinu. V súvislosti s udalosťami 17. novembra bol vytvorený aj dokumentárny film Televízie Markíza pod názvom Nežná, nakrútený pri príležitosti 25. výročia.
Dokument začína zábermi z roku 1989, kde študenti v uliciach skandujú a štrngajú kľúčmi ako znamenie, že komunistickej vláde odzvonilo.
„Boli sme príliš naivní, keď sme si mysleli, že to pôjde tak rýchlo. A akosi sme nerátali s našimi zlými charakterovými vlastnosťami,“ hovorí v úvode dokumentu Milan Kňažko, spoluorganizátor masových novembrových stretnutí. „O vyrovnávaní s minulosťou sa veľa tára, ale v skutočnosti reflexia národa je našou najväčšou slabinou,“ pokračuje Ján Budaj, jeden z vedúcich predstaviteľov Nežnej revolúcie.
Po krátkom úvode, sprevádzanom dynamickou hudbou, a pár slovách povedaných predstaviteľmi Nežnej revolúcie sa dostávame k úplnému začiatku revolučných dní. V uliciach Bratislavy dav ľudí na kolenách spieva slovenskú hymnu Nad tatrou sa blýska, českí bratia zase na námestí Prahy spievajú pieseň Vladimíra Mertu Vzdálené výstrely. Policajtov, alebo by sme skôr mohli uviesť „ťažkoodencov“, to ale nijako neodradilo a na dav útočili päsťami, ale aj obuškami. Skandujúci dav ľudí neodrádzalo nič, pokračovali v skandovaní či štrnganí kľúčmi. V hlavnom meste Slovenska bolo na námestí pódium, kde rečnili vplyvné osobnosti, dokonca aj politici či umelci. „Nie je možné, aby sme tento náš múr, ktorý predstavujú súčasní predstavitelia, nezbúrali.“ Kričí s dávkou bojovnosti jeden z umelcov slovenskej scény Marián Labuda. Hlavným odkazom, ktorý je sprevádzaný počas dokumentu a vidíme ho aj na transparentoch, je verejnosť proti násiliu. „Ak niekto tvrdí, že prvé dni protestu nemal strach, nehovorí pravdu. Ale postupne sme sa strachu zbavili,“ hovorí Milan Kňažko.
„V živote som nikdy nikde nebola, len v Maďarsku alebo Juhoslávii, myslím, že to má byť takto, aby človek mohol ísť, kam chce,“ hovorí občianka Slovenska po tom, ako prvýkrát prekračuje hranice cez Slovensko do Rakúska. „Predtým ľudia museli čakať polroka na potvrdenie, či môžu prejsť hranice,“ vyjadruje sa herec Matej Landl.
V polovici dokumentárneho filmu sa začínajú rozvíjať informácie o tom, akým smerom sa Slovensko uberalo, čo sa týka politickej scény. 1. prezidentom po Nežnej revolúcii sa stal Michal Kováč a novozvoleným predsedom vlády bol Vladimír Mečiar. V dokumente sa hovorí aj o tom, že boli pochybnosti o tom, že Slovensko po páde komunizmu pôjde lepším smerom pod vedením Mečiara. Jednu vec sa vtedajšiemu predsedovi určite nepodarilo, a to správať sa na verejnosti ľudsky a s rešpektom. Nebudem zachádzať do detailov Mečiarovej vlády, ale tak, ako bol niektorými ľuďmi obľúbený, bol aj neobľúbený. V dokumente vidíme zábery, ako ho veľa ľudí osočovalo, dokonca sa snažili aj fyzicky zaútočiť. Prezident Michal Kováč spomína, že „pán Mečiar nechcel rešpektovať vo všetkom demokratické princípy“ a M. Kňažko sa vyjadril „zdá sa, že neuniesol tú zodpovednosť ako štátnik, ako rozumný otvorený politik, je to škoda“.
Vyvrcholením predsedovho správania bolo, keď sa po otázke novinára prudko otočil a vyhrážal sa mu fyzickým útokom. Bolo jasné, že Slovensko sa uberalo zlým smerom. Okrem vývoja politickej situácie po roku 1989 sa spomína aj na únos Michala Kováča mladšieho či vraždu Róberta Remiáša, keď bolo viac než isté, že za tým stoja SIS (Slovenská informačná služba). Uvádza sa, že po Mečiarovej vláde ľudia vkladali dôveru do Mikuláša Dzurindu. Okrem mnou vyššie spomenutých politických situácií sa v dokumente vyskytujú informácie o justícii, privatizácii, ale aj o Radičovej vláde. Okrem iného bola spomenutá aj jedna z najviac riešených káuz – Gorila, ktorá potvrdila, že slovenská politika funguje na korupčnom základe. Ľudia vyšli do ulíc protestovať a bojovať za správne Slovensko. Záver dokumentárneho filmu Nežná sprevádza pieseň Sľúbili sme si lásku, prespievaná skupinou IMT Smile. Dokument končí otázkou na Milana Lasicu, čo želá Slovensku, a on odpovedá „všetko najlepšie“.
Vďaka tomuto dokumentárnemu filmu si môže veľa ľudí, ktorí nezažili túto udalosť, pripomenúť, ako dôležité je byť jednotným národom a že sloboda je jedna z najcennejších vecí, čo máme.
Komentovať