Kto si raz sadne s literatúrou, ten si od nej len tak neodsadne. O tom sme sa presvedčili v pondelok (24.4) na rozborovom seminári v kategórii vlastná literárna tvorba. Ten sa v spojitosti so sedavou pozíciou konal v zasadacej miestnosti dekanátu Filozofickej fakulty PU.
V prvej časti, ktorej som sa zúčastnil, sa porotcovia venovali 23 autorom poézie. Súťažiacich v próze bolo 10. Porotu tvorili „dvojičky“ Marta Součková (neoficiálne, oficiálne za prózu) a Ján Gavura. Jej súčasťou bol aj Peter Milčák, ktorý bol prítomný prostredníctvom aplikácie Ms Teams. Rovnakou formou komunikovali aj súťažiaci, ktorí sa nemohli dostaviť prezenčne.
Hlas zachrípnutého Milčáka a ďalších „online sprostredkovaných“ vychádzal z reproduktora evokujúceho hlasového asistenta Alexa. V jednom momente som dokonca chcel poprosiť, aby vypol klímu, ale prejav literárneho vedca mi pripomenul, o aké zariadenie v skutočnosti ide. Porotcovia Peter a Ján ako mená apoštolov rozoberali aj básne so spirituálnou či sakrálnou tematikou. Texty boli premietané na plátne. Ján Gavura si výnimočné verše súťažiacich zvýraznil vo Worde zelenou farbou a tie, ktoré ťahali báseň dole, žltou. Počas hodnotenia sa snažil „zamaľovať“ riadky, ktoré Milčák vyzdvihol, no následne ich odsúdil, a tak Gavura menil farby ako okresy počas rozmachu koronavírusu. Pri jednej z analýz zaznela veta, že „tento rozbor je nadlho.“ Po troch hodinách od toho momentu som začal uvažovať, či to náhodou nebola predpoveď budúcnosti.
To najviac potrebné bolo však vypovedané. A to nepotrebné, sa zväčša skrývalo vo veršoch študentov. Čas sú prázdne presýpacie hodiny, ak ide o srdcové záležitostí. O poézii sa básnilo od 13:00 hodiny do necelej 18:00. Treba snáď iný dôkaz?
Komentovať