Možno ste čerstvo zažili nejaký ten koncertík, či predstavenie detí. Je jedno v akom vzťahu ste k väčšine z nich boli. Bola to proste udalosť a vy ste sa tam nejakým spôsobom ocitli. Alebo sa jeden nachystaný človiečik radil do vašej rodiny, niekoho tretí bratranec z ôsmeho pokolenia, ktorý sa chcel v kope detí predviesť spevom Tichej noci. Určite by ste ho v červeno-zelenom vianočne inšpirovanom kostýme nespoznali a pri státi tak asi tri kilometre od pódia vo vydýchanej sále, by vám bolo prakticky jedno, na ktorej strane váš poklad vystupuje. Kvôli neskorému príchodu by vám v hlave svietila iba nedávno prečítaná smska, že máte celé toto divadlo kamerovať. Doslova nemožná úloha.
Najprv čakáte, kedy bude dieťa umiestnené na pódium, alebo tú troma mašľami vyzdobenú predvádzaciu plochu. Potom sa kvôli veľkej diaľke snažíte žmúriť a vystihnúť moment jeho príchodu. Tá jedna staršia pani vám bude určite zavadzať a kaziť točenie svojimi hemživými pohybmi pripomínajúcimi tanec elektrických úhorov. Vy viete, že jej na to nemôžete nič povedať, hoci sa jej odrastené korienky zobrazujú na minútovom zábere viac, ako malý Ferko.
Osoba prednášajúca príhovor si rovno vytlačila aj ten určený na ďalší rok, pretože žiadne z detí ešte nečaká pri schodíkoch. Pekné myšlienky na rozcítenie rodičov po dlhom bloku rázne prestanú. Asi pribehlo prvé dieťa a ostatní si musia pohnúť, aby stihli aspoň koniec piesne. Čo sa týka tínedžerov, nič ich nedokáže zahanbiť viac, ako párové tance. Ich babičky zgrupujúce sa niekde úplne vzadu dokážu pri spájaní svojich vnúčat vytvoriť atmosféru pripomínajúcu autobus.
Ak patríte k tým zákernejším a nemáte žiadne povinnosti, bavíte sa pozorovaním nepodarených kúskov iných detí. Niekomu niečo spadne, niekto sa rozplače, alebo od vstupu na pódium neprestajne hľadá rodičov, aby sa uistil, že napriek tomu, že ho priviezli, sú stále tu. Pri najmenších sa mení všetko nacvičené na abstraktné umenie. Len deti dokážu zo Svätej noci vytvoriť rep. Jednou z najzaujímavejších aktivít je uhádnuť, do ktorej strany sa začnú v kruhu točiť. Samozrejme, ak náhodou udivene nepozorujú mikrofón. Nezrozumiteľné pasáže si treba domyslieť podľa kontextu, ide o Vianoce. Je to naozaj umenie dokázať na 3m² vytvoriť celú oblasť Svätej zeme.
Ak chcete toto všetko zachytiť, musíte dobre a naďaleko vidieť, inak sa stratíte po prvom výkriku do mikrofónu. Stres učiteliek sa dokáže vyšplhať na maximum ako pred monitorom deviatakov vo chvíli, keď márne hľadajú dieťa, ktoré má povedať nasledujúcu vetu.
Samozrejme, ak je deti vôbec vidieť. V scénkach, kde hviezdia škôlkari sú skutočnými MVP (najužitočnejšími hráčmi) práve za bežných okolností nedocenené učiteľky. Predstavte si dve ženy ukazujúce choreografiu armáde trpazlíkov. Posledné rady prítomného obecenstva teda môžu sledovať aspoň Godzilly, prvé dva-tri rady vidia deti tancujúce o život.
Už keď je konečne ohlásená očakávaná trieda, niekto zapne pesničku All I Want for Christmas Is You a vy len odpočítavate jej nedobrovoľne naučené strofy, pretože vaše ruky v kamerovacej pozícii rýchlo kolabujú. Ak náhodou nemáte plnú pamäť, snažíte sa obraz čo najviac priblížiť, aby ste vôbec vedeli, na koho sa počas kamerovania sústrediť. Určite vás pobavia iné hlavy nalepené na telefóny taktiež sledujúce vlastné deti. Tí šikovnejší vedia, že najlepšie sa kameruje na výšku, čo vás trochu dostane do nálady. Predstavenie opakujúce sa raz do roka si nemôže nechať ujsť ani dedo Alfonz, nádejne natáčajúci na tlačidlovú sklápačku z roku 1980.
Milý tanček sa samozrejme že všetkým páči bez ohľadu na to, že ste ho videli už minulý rok a asi bude tancovaný niekým iným aj ten nasledujúci. Je vám jedno, že skoro žiadne z detí nepozná choreografiu napriek tomu, že ste na svoje dieťa čakali po vyučovaní od októbra každý deň minimálne pol hodinu, vraj kvôli trénovaniu programu. Už neriešite, prečo malý miláčik má ako jediný oblečené pančušky, ktoré ste ešte včera večer zháňali, vraj aby boli všetky deti zladené. Všetko je vám proste fuk!
Jediné, o čo sa oplatí starať, sú rozžiarené očká malého virtuóza, ktorého treba sledovať s úžasom a nakoniec nezabudnúť zobrať domov.
Komentovať