Po skončení štúdia na Vysokej škole múzických umení sa stal súčasťou Činohry Slovenského národného divadla, ktorej členom je dodnes. Antigona, Vojna a mier, Bačova žena, Skrotenie zlej ženy, či Veselé paničky windsorské – aj to sú predstavenia, v ktorých ho môžu návštevníci divadla vidieť. Okrem toho má za sebou aj niekoľko úspešných televíznych postáv a aktuálne je súčasťou jedného z najsledovanejších seriálov na Slovensku. S hercom Jánom Koleníkom sme sa porozprávali nielen o jeho televíznych a divadelných postavách, ale aj o aktuálnej dobe a predstavení Antigona, ktoré odzrkadľuje súčasnú politickú situáciu v našom štáte. „Je obdivuhodné, ako niekoľko tisíc rokov starý text v sebe nesie taký súčasný odkaz,“ povedal na margo inscenácie.
Antigona je dielo, ktoré je súčasťou povinnej jazdy každého študenta. V tom čase je to pre každého akási povinnosť a málokto sa k príbehu z dielne Sofokla vráti aj neskôr. Od minulého roka si tento príbeh môžete pripomenúť na doskách SND. „Po rokoch som sa k Antigone dostal až pri skúšaní v divadle. Prekvapilo ma, aký je to vcelku krátky, hutný a dramatický text. Všetky udalosti v hre sa stanú veľmi rýchlo, čo vedie k nezvratnej katastrofe,“ povedal v úvode rozhovoru predstaviteľ Kreóna.
Aj keď nemal možnosť pozrieť si toto predstavenie v réžii iných divadiel, skúsenosti s podobným dielom už má. „Inscenácie Antigony som v iných divadlách nevidel, ale s antikou mám skúsenosti už od vysokoškolských čias, keď som ako študent hosťoval v Slovenskom národnom divadle v inscenácii Sofoklovej hry Vládca Oidipus, čo je v podstate predpríbeh našej Antigony. Nebolo ťažké rozpamätať sa, kto v hre je koho otec, strýko, a teda kto je Antigona a Kreón. Od začiatku čítania hry sme sa bavili s režisérom o aktuálnom presahu na dnešnú politicko-spoločenskú situáciu. A ja som nadobudol pocit, že Antigone rozumiem.“
O samotnom spracovaní Antigony do podoby, v akej je predstavená na javisku SND môžeme povedať, že je svojím spôsobom špecifické. Spájajú sa tu prvky antického divadla v doslova modernom šate. To, že herci pracujú s tradičným jazykom, avšak v moderných kostýmoch nie je nič nezvyčajné. „Mnoho známych klasických hier bolo už veľakrát inscenovaných modernými prostriedkami. Netreba to brať ako samoúčelnú formu, ale umocnenie silnej témy hry, ktorá nie je obmedzená len na historické súvislosti, v ktorých vznikla. Ani klasickú Bačovu ženu v SND nehráme o krojoch a salašoch. Hráme sociálny rozmer a vzťahy medzi postavami. Aj keď antický pôdorys v prípade Antigony máme zachovaný napríklad v archaickom veršovanom jazyku,“ ozrejmil jeden z hlavných predstaviteľov.
Diváci v predstavení môžu vidieť aj spojenie alternatívneho umenia s klasickým antickým príbehom, keďže netradičným, ale o to zaujímavejším prvkom predstavenia sú aj živé vstupy speváčky Kataríny Kubošiovej, známej pod umeleckým menom Katarzia. „Je to mladá speváčka, ktorej hudobný jazyk a texty k piesňam úzko korešpondujú s vnútorným pocitom a svetom Antigony. Má názor na postavenie žien v spoločnosti, predstavuje rovnakú generačnú výpoveď, má svoj pohľad na modernú spoločnosť a problémy nielen ženské,“ povedal Koleník. Vzhľadom na to, že nejde o úplne bežné spojenie, zaujímalo nás, ako vníma túto spoluprácu: „Od začiatku Katarziu fyzicky na javisku považujem za alter ego Antigony. Jej hudba plní zároveň funkciu antického chóru – podstatnej súčasti antickej drámy – ako komentátor, rozprávač a často oponent postáv v hre. Osobne si myslím, že je to originálne.“
V predstavení odznie niekoľko replík, ktoré v sebe nesú odkazy na dnešnú politickú situáciu na Slovensku. Aj miesto, akým je divadlo môže mať dosah na verejnosť a formovanie mienky v závažných spoločenských otázkach. „Divadlo už vo svojich prvopočiatkoch nastavovalo zrkadlo, a keď iba jednoducho nezabávalo prostý ľud, tak kritizovalo stav spoločnosti, a predovšetkým tých, ktorí vládli. Je obdivuhodné, ako niekoľko tisíc rokov starý text nesie v sebe taký súčasný odkaz,“ potvrdil člen SND.
Okrem politických motívov sa v hre vyskytujú aj otázky feminizmu a ženskej tvrdohlavosti. Hlavná hrdinka je prezentovaná ako rebelka, ktorá sa odmieta podvoliť vplyvu vládcu. Podľa predstaviteľa Kreóna je však celý príbeh o niečo zložitejší, a v konečnom dôsledku v otázke mravnosti nemusí mať pravdu len Antigona. „Tá hra je komplikovaná v tom, že aj Antigona, aj vládca Kreón majú v otázke morálky v podstate obidvaja pravdu. Antigona sa celkom pochopiteľne správa tvrdohlavo, pretože si ctí pamiatku svojho brata, ktorého zakázali pochovať. Lenže ten brat je v ponímaní štátu vlastizradca, ktorý nemá právo na úctu po smrti. V hre je ale aj veľa rodinnej a vzťahovej drámy, postavenie žien v maskulínnom svete, či sexizmus – čiže podceňovanie žien. Pokiaľ zabudneme na to, že Kreón háji záujmy štátu, môžeme ho opísať ako ustráchaného egocentrika, ktorý sa nechce zriecť svojho vplyvu a moci, a Antigona je ten odvážny hlas ľudu, ktorý sa vláde postaví tvárou v tvár a neskloní hlavu.“
V tejto súvislosti nás zaujímalo, či sa aj on v súčasnosti stretáva s podobnými ľuďmi. „Žijeme vo veľmi turbulentnej dobe, keď frustrovaní a nespokojní občania hľadajú oporu v tých odvážnejších, ktorí sa vedia ozvať. Sú to napríklad typy, ktoré sa cítia byť vodcami na sociálnych sieťach,“ podľa neho takýto ľudia vo virtuálnom priestore demonštrujú svoju silu, názory aj konšpirácie, čo môže byť veľmi nebezpečné. „V opačnom prípade sa nespokojnosť napríklad spojí do pochodov za slušné Slovensko, čo ako vieme, vyvolalo veľa zmien aj na politickej scéne. Ďalšia možnosť je, že ľudia, ktorí cítia takúto potrebu zmeny v spoločnosti, začnú myslieť extrémisticky. Doba praje nenávisti, živí ju a posilňuje. Bojím sa, kedy tá nakumulovaná nenávisť zo sociálnych sietí vstúpi do reálneho priestoru,“ vyjadril sa k tejto téme Koleník.
Na odľahčenie témy sme sa vrátili späť k hereckým rolám. Kým sa postava dostane do finálnej podoby, tak, ako ju vidí divák, každá z nich musí prejsť určitým vývojom. Nás zaujímalo, či sa na tomto procese aktívne podieľa aj samotný herec: „Samozrejme, je to herecká práca s navigáciami od režiséra. Ja ako herec pracujem so svojimi skúsenosťami, emocionálnymi zážitkami, názorom na život okolo seba, ale aj s pozorovaním. Tak sa snažím do postavy vložiť kúsok života a pravdy, aby bola čitateľná pre diváka,“ ozrejmil nám umelec zrod postavy.
Na otázku, či si vyberá postavy, ktoré bude hrať na základe spoločných znakov, alebo oceňuje ich rozmanitosť odpovedal priamo: „Každý herec má najradšej rôznorodosť postáv a chce, aby sa nepodobali. To však často ide ruka v ruke s ponukami, ktoré dostáva.“ Podľa neho sa môže stať, že herec zaujme režisérov v jednej postave, a tí si ho zaškatuľkujú už len v tejto podobe. „Stane sa to istotou herca, ale aj istotou režisérov a postupne nikto nenájde odvahu ponúknuť mu zahrať aj niečo iné. Takže nie je nič horšie ako hercova istota,“ myslí si.
Podľa jeho slov má vo svojom repertoári rôzne divadelné postavy, a príležitosť vyskúšať si aj iný charakter, na aký bol doteraz zvyknutý, dostal aj v televíznom prostredí. „Veľmi rád hrám predstavenie Vojna a mier a postavu Andreja Bolkonského, ktorý nie je spokojný s povrchným životom ruskej šľachty, a preto ide dobrovoľne do vojny hľadať zmysel tohto života,“ odpovedal na otázku, či má medzi postavami aj nejaké srdcovky.
Vzhľadom na to, že počas svojej hereckej kariéry stvárnil rôzne postavy, zaujímalo nás, či má aj nejakú vysnívanú rolu, ktorú by si rád zahral. Podľa neho sa však snívanie v jeho profesii nevypláca. „Naučil som sa, že v herectve sa snívať neoplatí. Dve tretiny z toho sa vám nesplnia,“ a ako ďalej dodal, radosť má z projektov s nádychom čias minulých. „Veľmi rád hrám v historických projektoch, v ktorých sa vždy presviedčam, že človek sa nemení, mení sa len doba, a tak sa nekonečne prebíjame s rovnakou láskou a nenávisťou, túžbami aj krutosťou jednotlivými epochami a hľadáme to, čo človeka robí človekom.“
Keďže pri akejkoľvek práci je dôležitá prvotná inšpirácia, opýtali sme sa, čo dokáže pozitívne naštartovať jeho. Ako sám povedal, kľúčoví sú preňho kolegovia, od ktorých dokáže prijať aj konštruktívnu kritiku. „Pozitívne ma vždy naladí taký kolektív, ktorý si rozumie, má rovnaký názor a víziu, rovnakú chuť niečo zmysluplné vytvoriť a v niečo správne veriť. Kolektív, ktorý si vie povedať aj nepríjemné veci, ale zároveň sa vie navzájom pochváliť a hlavne byť úprimne prajný, bez bočných úmyslov.“
Na záver sme sa okrajovo vrátili k divadlu. Vzhľadom na to, že každé divadelné predstavenie je v porovnaní so seriálom či filmom jedinečné, scéna sa odohráva pred očami divákov a nie je možné ju stopnúť a zahrať ešte raz, opýtali sme sa, či mu utkvela v pamäti nejaká úsmevná situácia. „Výpadok textu, keď sa preskočí jedno celé dejstvo, keď sa priskoro prezradí pointa hry, keď sa zabudne na to, kto sa ako volá, alebo keď nestihnem výstup, to sú všetko veci, ktoré sa v divadle bežne dejú,“ ozrejmil Koleník, „ale práve to potvrdzuje, že aj herci sú len ľudia, a že keď sa to stane, svet sa nezrúti, pretože sú omnoho dôležitejšie veci na svete,“ dodal na koniec.
Článok bol autorizovaný.
Komentovať