Iné Kultúra Rozhovory

Judita Palšová: Socializmus bol nástroj na získanie politickej moci a kontroly nad ľuďmi

Judita Palšová je Slovenka dlhoročne žijúca v Spojených štátoch. Deväť rokov pred pádom komunistického režimu v Československu emigrovala z bývalého Československa spolu s manželom za lepším životom. V tých časoch z našej krajiny odchádzalo nemalé množstvo ľudí, na druhej strane to vôbec nebol jednoduchý proces. Čo všetko to sprevádzalo a akú zmenu ponúkala krajina za veľkou mlákou, sa dozviete v tomto rozhovore. 

Často si spomínam, ako som ako dieťa dvíhal pevnú linku a v telefóne zaznel hlboký pokojný hlas pána s angloamerickým prízvukom. Moji rodičia mi o vás často vraveli. O časoch, keď ste ešte bývali aj s nebohým pánom manželom tu, na východnom Slovensku, v Košiciach, a ako ste neskôr emigrovali do Spojených štátov. Pri slávení výročia boja za slobodu a demokraciu hľadí mnoho ľudí späť, ako to vlastne celé bolo.

Mohli by ste nám to priblížiť? Aký čas ste zažili v bývalom socialistickom režime na Slovensku, pokým ste odišli? Kedy sa vo vašom živote objavila prvýkrát myšlienka emigrovať do zahraničia a čo tomu predchádzalo?

Všetok ten čas a obdobie mi pretrvalo pomerne jasne v pamäti. Zrejme preto, že si ho spájam najmä s mojím manželom Petrom. Pred pár rokmi, keď som bola doma, v Spojených štátoch na Floride, mi zazvonil telefón z nemocnice, kde môj manžel pracoval ako pohotovostný lekár. „Pani Judita, je nám to veľmi ľúto, váš manžel práve dostal infarkt,“ zaznelo z telefónu. Roztriasla som sa a podlomili sa mi kolená. Sadla som do auta a pustila som sa na dlhú, dvanásťhodinovú cestu do štátu Wisconsin. Cestou som si premietla celý náš spoločný život plný dobrodružstiev.

Písal sa rok 1977. Zazvonil zvonček pri dverách. Otvorila som a pozvala môjho nového žiaka angličtiny do izby. Nepáčil sa mi, mal škaredú bradu a ešte škaredší nemoderný sveter. Ale mojou úlohou bolo pripraviť ho na atestačnú skúšku z angličtiny. Pustila som sa vážne do vysvetľovania, ale mladý pán doktor po chvíli povedal: „Poďme na pivo.“ Zaplatil mi za hodinu, ako to bolo dohodnuté, a šli sme na pivo. Tak to bolo aj na druhej, tretej, štvrtej hodine. Potom vyhlásil, že sa rozhodol pre nemčinu. Tak hodiny angličtiny skončili, ale pivné posedenia nie. Za rok a pol bola svadba. Okrem piva bola jeho záľubou turistika. Chodili sme po československých horách krížom-krážom.

Ešte aj na svadobnú cestu sme šli do hôr, do Južných Čiech. Vystúpili sme v meste Rybník a pustili sa smerom k turistickému chodníku. Ale najprv, samozrejme, na pivo. Naraz sa otvorili dvere podniku, vošli piati vojaci s divoko vyzerajúcimi vlčiakmi rovno k nám.
„Pôjdete s nami.“
„Kde? Prečo? Čo sme urobili?“
„Pôjdete s nami!“ povedali rezolútne a tak sme šli. Posadili nás do Jeepu spolu s tými vlčiakmi a viezli nás desať kilometrov k rakúskej hranici.
„Pôjdeme k veliteľovi. Ten sa pozrie do vašich ruksakov a rozhodne, čo s vami,“ povedali a vlčiaci s vycerenými zubami súhlasili. Našťastie mali náhubky. Veliteľ si nás premeral a hneď na prvý pohľad bolo jasné, že mu jeho podriadení nedoniesli tú správnu korisť.

„Čo robíte tak blízko pri hranici?“ opýtal sa.

„Ideme na túru, po značkovaných chodníkoch. Tu je mapa. Sme na svadobnej ceste.“

Veliteľ si prezrel naše občianske preukazy s čerstvou pečiatkou, dôkazom našej svadby. Pozrel prísne na vojakov. Aj bez slov bolo jasné, že to prehnali. Naším cieľom (ešte) vtedy nebolo utiecť do Rakúska.

„Odvezte ich späť, odkiaľ ste ich vzali. Vybavte im nocľah. A vy (obrátil sa na nás), ráno nasadnete do vlaku, a vrátite sa pekne do vnútrozemia Československej republiky.“

Ráno nás už vojaci čakali, posadili na vlak a počkali, kým sa vlak pohol. Na najbližšej stanici sme vystúpili. Južné Čechy boli veľmi pekné na to, aby sme sa len tak vzdali. Nevedeli sme, že sme stále v stráženom pásme. Stopli sme si auto a pán šofér nám prikázal skryť sa za zadné sedadlo. Keby ho zastavili, mal by problém. Boli sme jeho hosťami, prespali na sene v stodole a skoro ráno nás odviezol do bezpečnej vzdialenosti od hraníc.

„Okrem piva bola manželovou záľubou turistika.” (foto: Judita Palšová)
Odradilo vás to?

Rozhodne nie. Naše výlety pokračovali po rôznych miestach krížom cez Rudohorie, po Nízkych aj Vysokých Tatrách. Okrem obdivovania krás Slovenska, sme výlety využívali na debaty. Debatovať doma bolo nebezpečné. Nikto nevedel, kto počúva, kto donáša, kto je kamarát a kto „podrazák”. Každý žil dva životy. Naše debaty boli o tom, ako sme nespokojní so svojím životom. Životom kontrolovaným politikmi – komunistami, ktorí si mysleli, že vedia lepšie ako my, čo potrebujeme k nášmu životu. Ako sa máme obliekať, čo počúvať, čo hovoriť, čo vyznávať, čo jesť, kde pracovať, kam a či vôbec cestovať. Došli sme tak k názoru, že je lepšie niečo podniknúť, než sa celý život len sťažovať. A tak okrem debát sme výlety po horách venovali plánovaniu, ako sa z tejto republiky dostať.

„Čo myslíš, keby sme ušli?“ spýtal sa ma raz môj manžel Peter.

„Ja som na to myslela už dávno. Robia si tu z nás hlupákov. A mňa okrem toho stále ťahajú na políciu kvôli môjmu bratovi (ušiel ešte v roku 1968 do Austrálie). A ja mám na neho donášať. Kde robí, čo robí, s kým sa stýka, mená, adresy, telefónne čísla. Samozrejme, nič som im nepovedala. Vlastne som aj tak nemala čo, lebo o bratovi som toho veľa nevedela. Ale vydierali ma a hrozili mi. Chceli, aby som tiež špehovala môjho lektora angličtiny na vysokej škole,“ vravela som manželovi. Všetky tieto udalosti vo mne zvyšovali chuť odcestovať preč.

Kedy teda prišlo to rozhodnutie emigrovať? Čo všetko sprevádzali prípravy a organizáciu vášho emigrovania?

Práve na jednej z našich turistických trás pri podobných rozhovoroch môj manžel odrazu rozhodne povedal: „Skúsme to budúci rok. Dovtedy si vybavíme doložky do Juhoslávie a zariadime veci tak, aby nikto nič netušil a komunisti nemali čo zhabať.“

Súhlasila som, a tak začali prípravy na odchod do neznáma. Peter dostal doložku do Juhoslávie hneď. Nikto z rodiny neušiel a nikto nerebeloval, tak si dovolenku v Juhoslávii zaslúžil. Ja som si ju nezaslúžila. Pre môjho brata a aj preto, že som už nazrela do útrob „zhnitého kapitalizmu”. Strávila som jeden a pol roka v Londýne ako au-pair v rokoch 1968 až 1969, keď to ešte bolo možné. Zaangažovala som všetky moje mozgové bunky. Potom mi napadlo: „Veď ja som bola pred tromi rokmi na dovolenke vo Fínsku! Vycestovacie povolenie (doložku) som dostala!“

„Prečo mi odmietate dať doložku do Juhoslávie?“ povedala som úradníkovi na pasovom oddelení. „Veď ste mi ju dali pred tromi rokmi do Fínska.“

„To nie je možné,“ povedal úradník, „veď máte brata mimo nášho územia.“

„Tak sa presvedčte.“ a odišla som.

Na druhý deň si ma na pasové oddelenie zavolali. „Prepáčte, že nám to tak dlho trvalo.“ Boli veľmi úctiví a podali mi vytúženú doložku do Juhoslávie. Asi si mysleli, že mám niekoho vplyvného za sebou a to by sa im nemuselo vyplatiť. Náš osud bol vtedy spečatený.

V tom čase ste už boli rozhodnutí emigrovať. Obaja ste však už mali v tej dobe vysokoškolský titul. Ako ste to vyriešili pri prechode cez hranice?

O dokladoch sme diskutovali najviac. Potrebovali sme so sebou vziať aj vysokoškolské tituly, najmä môj manžel ako lekár. Emigrovať bez titulu by bolo nepredstaviteľné. Ale ako vysvetliť, že ich berieme so sebou na dovolenku? A potom som si spomenula na moju komunistickú tetu v Budapešti. Myslela som si, že nám pomôže, hoci nevediac a nechtiac. Ale aspoň budeme mať pocit, že nám komunisti aspoň v niečom pomohli. Mala som ju rada, chodila som k nej často.

Môj plán bol povedať okoliu, že sa presúvame len do Budapešti k tete aj s dokladmi. Keby sa slovenskí colníci pýtali, na čo nám sú, odpoveďou by bolo, že manžel chce ísť do Budapešti na stáž a k tomu ich nutne potrebuje. No a tete sme povedali to isté. Vycestovali sme k nej, nechali sme u nej diplomy a vrátili sa späť na Slovensko. Potom prídeme opäť do Budapešti na ceste do Juhoslávie a môj manžel Peter bude “pokračovať” vo vybavovaní stáže a v Budapešti si diplom vezme. Tento plán sa nám, našťastie, vydaril.

„Budapešť sa nám stala prestupnou stanicou.” (foto: Pixabay.com)
Ako ste sa teda zbalili na vytúženú „dovolenku” ? Koľko ste plánovali brať vecí, aby vás nepodozrievali? Nebolo vám ľúto množstvo z nich zanechať doma a nechať ich prepadnúť komunistom? A kto z rodiny po vás ostal doma?

Pred odchodom sme zbalili len pár letných vecí. Muselo to vyzerať len ako krátka letná dovolenka. Sadli sme do vlaku, na maďarskej hranici nás nikto nepodozrieval, nebol dôvod. Teta tiež nič netušila. Vzali sme od nej doklady a vybrali sa na Juhoslovanskú hranicu. Zaspievali sme si „Když sem masíroval ke hranici, měl jsem bílou kytku za čepicí,” hoci mne do spevu nebolo. Nechala som doma nič netušiacu mamu, samu, a nevedela som, či ju ešte niekedy uvidím. Srdce mi išlo puknúť od žiaľu a viny.

K tomu tá obrovská neistota. „Podarí sa nám v cudzom svete uspieť?” Aspoň si ešte na záver doprajeme dva týždne dovolenky v Juhoslávii a potom už niet návratu. Útechou nám bolo, že komunistom po nás neostalo nič. Tá drobná batožina nám preto celkom stačila. Darmo hľadali naše bankové kontá, byty a nábytky alebo nejaké vzácne šperky. Byt bol mamin, nábytku vlastníctvo nemohli dokázať a vzácne šperky sme nemali. Peniaze z konta sme vybrali a nechali mame v šuplíku. A v malom meste na východe Slovenska, kde mal Peter nastúpiť po dovolenke ako ambulantný ortopéd, nás čakal nezariadený štátny byt. Vďaka tomu nás nikto nepodozrieval.

Kde reálne začala vaša cesta za slobodou?

V Ľubľane. Manžel sa ma pýtal, ktorým smerom sa vydáme. Na výber bolo Taliansko a Rakúsko. Navrhla som taliansku hranicu. Môjmu známemu sa totiž podarilo prejsť cez hranice autom a keď ho tam chytili, požiadal o azyl. Zazrela som autobus s dánskymi turistami. Predpokladala som, že toľko ľudí na hranici kontrolovať nebudú. Zdvihla som ruku a autobus zastal. Spýtala som sa po anglicky, či nás vezmú. Vraveli sme, že máme v pláne dovolenku v Taliansku. Povedali sme, že máme doklady. Šofér s tým nemal žiaden problém.

S troškou obavy sme si sadli medzi Dánov. Na Juhoslovanskej hranici nebol žiaden problém. Mysleli sme si, že sme vyhrali. Problém však prišiel v Taliansku. Pozreli nám pasy a vyviedli nás z autobusu. Šofér povedal, že na nás počká. „Nie, nečakajte,“ skonštatovali sme s hanbou.  Napriek naliehavému prosíkaniu nás Taliani poslali späť do Juhoslávie. Šliapali sme pešo, spolu s malým dovolenkovými kufrom. A tiež so strachom, že nás niekto tajný zbadá a pošle späť domov, rovno do československej basy.

„Napriek naliehavému prosíkaniu nás Taliani poslali späť do Juhoslávie.” (foto: Pixabay.com)
Mali ste náhradný plán?

Až späť v Ľubľane sme sa rozhodli, že to nevzdáme. Z nej sme sa vydali stopom na rakúsku hranicu. Juhoslovanský colník bol veľmi priateľský a povedal nám, že nás pustí, ale Rakúšania nás pošlú späť. Poradil nám, aby sme išli na rakúsku ambasádu a požiadali o “transit visa” do Rakúska. Neverili sme mu, ale na rakúsku ambasádu na druhý deň išli. A čuduj sa svete, víza sme dostali. Potom to už bolo jednoduché. Stopli sme si auto a dobrí ľudia nás odviezli z Ľubľany až do rakúskeho Salzburgu.

Ale šťastie nám nevydržalo dlho. Ubytovali sme sa v spoločnej nocľahárni, ja so ženami, manžel s mužmi. Ráno sa zobudím a moja malá kabelka s pasmi aj peniazmi bola preč. Zmocnila sa ma panika. Čo ďalej? Bez pasov a bez peňazí, bez rodiny a bez priateľov. Muž sa ma pýtal, čo budeme robiť. Vtedy mi napadla jedna možnosť. Môj otec bol židovského pôvodu. Navrhla som preto nájsť židovskú obec, veď možno nám pomôžu. Našli sme miestnu synagógu, kde sme stretli dvoch pánov. Jeden z nich nás vzal na políciu. Tam sme spoločne spísali zápisnicu a vystavili nám doklady, ktoré mali nahrádzať naše pasy.

Späť v synagóge sme dostali peniaze na cestu a inštrukcie, ako sa dostať do Viedne. Viedeň bola sídlom hlavného stanu organizácie, ktorá pomáhala ruským židom dostať sa do Austrálie, Ameriky a Kanady. Vo Viedni nás už čakali. A čakali nás tiež desiatky otázok, ktoré mali potvrdiť naše židovstvo. Rozplakala som sa. Nevedela som odpovedať ani na jednu otázku a predstavovala som si, ako nás pošlú preč. Zachránil nás môj manžel Peter. Paradoxne preto, lebo bol zarytý katolík, dokázal odpovedať správne na každú otázku. Vďaka tomu nás na ďalší deň odviezli na stanicu k vlaku, ktorý smeroval do Ríma. Rím už mal byť našou poslednou prestupnou stanicou na nový kontinent. Strávili sme tam šesť mesiacov.

Šesť mesiacov je pomerne dlhá doba. Čo všetko tam na vás čakalo? 

Keď sme pricestovali, dva týždne sme boli zase v karanténe (nie však v tej pandemickej ako dnes). Preverovali si nás. Taliansko ukázalo svoju tvár najmä čo sa týka stravy. Spomínam si, že každý deň boli na obed cestoviny s paradajkovou omáčkou ako predjedlo. Morčacie nohy na rôzne spôsoby ako druhé jedlo. Morčacie nohy s nami ostali celý polrok, ktorý sme strávili v Ríme. Po dvoch týždňoch sme boli voľní, dostali sme peniaze na živobytie a mali sme zohnať v Ríme bývanie. Podmienka bola byť vždy pripravení ísť do našej dobročinnej organizácie na výsluch. Otázok bolo veľa, tentoraz sa týkali nás, našej minulosti a budúcnosti. Tiež sme sa museli podriadiť veľmi prísnej lekárskej kontrole. Žiadna tuberkulóza, schizofrénia, syfilis a iné nepríjemné nákazlivé choroby sa netolerovali, ak sme sa chceli niekde dostať.

V tom čase ste už vedeli, že váš cieľ budú Spojené štáty? Boli jedinou možnosťou alebo ste sa pre ne rozhodli slobodne?

Naším cieľom mala byť najprv Austrália. Čakali sme na ňu mesiace a za celú tú dobu nás v organizácii prehovárali, aby sme šli do Ameriky. Bola som nešťastná. V Austrálii som mala brata. Amerika mi bola nielen cudzia, ale aj nepriateľská. Komunisti sa o to postarali. Nakoniec som sa vzdala. V Austrálii mal manžel malú šancu uspieť ako lekár. Peter skontaktoval svoju americkú rodinu. Tí ho osobne nepoznali a chceli sa presvedčiť, kto sme a čo sme zač. Vyslali bratranca Andyho za nami do Ríma, aby si nás preveril a rodine podal hlásenie. Čakali sme vysokého, dobre oblečeného Američana, a dúfali sme, že nám dá nejaké peniaze.

Andy prišiel v smiešnom sivom obleku s trochu krátkymi nohavicami (na náš vkus). Vyzeral skôr ako z Michaloviec než z Ameriky. Namiesto peňazí sme dostali fľašu Johnyho Walkera. To bola naša prvá lekcia, že nie všetci Američania vyzerajú ako Hollywoodski herci. Ale dojem sme urobili asi dobrý, pretože sme boli prijatí do úzkeho rodinného kruhu Petrových pittsburghských príbuzných. No a po dlhom čakaní na Austráliu sme museli začať odznova a čakať na americké víza ďalších pár mesiacov. Boli práve prázdniny. Keďže sme nevedeli, ako dlho nám Rím a Európa budú môcť ukazovať svoje krásy, každý deň sme chodili do mesta na prieskum. Kostoly, múzeá, pamiatky. Po šiestich mesiacoch v Ríme sme zistili, že už nemáme čo pozerať. Bolo to úsmevné.

„Po šiestich mesiacoch v Ríme sme zistili, že už nemáme čo pozerať.” (foto: pexels.com)
Stretli ste počas čakacej lehoty v Ríme nejakých iných Slovákov, prípadne príslušníkov ostatných národností vtedajšieho Sovietskeho zväzu? Zostala vám z týchto chvíľ nejaká kľúčová spomienka na nejaký moment alebo človeka, na ktoré dodnes spomínate?

Pracovali sme a bývali v hoteli Enotria na ViaNazionale, kde posielala organizácia HIAS ruských emigrantov do karantény na dva týždne. Našou úlohou bolo dozerať na poschodie, kde sme my aj Rusi bývali. Otvárať im stále zamknuté dvere, robiť im prekladateľov a vynášať smeti. Za to sme mali zadarmo bývanie a prázdne žemle s mliekom na raňajky. Väčšinou chodili za nami Rusi so sťažnosťami a my sme to prekladali majiteľovi hotela.

Raz za nami prišla nahnevaná Ruska a sťažovala sa: „Záchod nám nesplachuje. Máme ho v izbe a nesplachuje.“ Zarazili sme sa. „Záchod v izbe?“ šli sme sa pozrieť. Bol to bidet. Vysvetlili sme im situáciu a nechali sme ich, nech si s tým poradia. Mali sme tiež k dispozícii kuchynku len pre nás, ale delili sme sa o ňu s našimi ruskými priateľmi. Vďaka tomu sme s nimi trávili dlhý čas rozhovormi a mnoho sme sa toho dozvedeli o Sovietskom zväze.

Chodil ku nám tiež Pelerman, pán v stredných rokoch. Sám. Jediné, čo mal, bola jeho mačka. Raz prišiel a nahováral nás, aby sme mu spravili protekciu u majiteľa, že chce naše miesto v hoteli, keď odídeme. Prišiel aj s fľaškou lekárskeho alkoholu. Piekla som palacinky a polovicu som už mala upečenú, keď zazvonil telefón v chodbe. Boli to Petrovi rodičia. Strávili sme s nimi na telefóne 15 minút a tešili sa na palacinky. Keď sme sa vrátili do kuchynky, fľaška s alkoholom bola prázdna, Pelerman opitý a upečené palacinky zjedené. Zvyšok cesta sa snažil dopiecť, pustil plyn, ale nezapálil ho. Cesto bolo rozmazané po sporáku, kuchynka zaplavená plynom a na vodovode odmontovaný kohútik. Voda striekala až po strop. Bolo to tak absurdné, že jediná naša reakcia bol smiech.

Ako ste cestovali do USA? Aké to bolo po tomto náročnom čase nadýchnuť sa slobodného amerického vzduchu? Bolo náročné rozbehnúť tam nový život? 

15. januára 1981 nás posadili do lietadla s ostatnými emigrantmi, ktorí mali namierené do Ameriky. Prespali sme v New Yorku v hoteli na letisku a ráno sme leteli do Pittsburghu. Všetko hradil HIAS a my sme sľúbili, že im to v splátkach budeme vracať, keď začneme zarábať. V Pittsburghu nás čakala Petrova sesternica s rodinou a zobrali nás k sebe. Za štyri dni, čo bol príjemný oddych, nás odniesli do prázdneho tetinho domu a tam začal náš skutočný život emigrantov. Veľa sme vybavovať nemuseli. Všetko bolo vybavené dopredu v Ríme na Americkom veľvyslanectve.

Zdravotníctvo sme dostali od vlády zadarmo, mohli sme dostať aj finančnú podporu, ale Petrova rodina to nedovolila. „Máte zdravé ruky, nohy a hlavu, choďte pracovať.” Petrova sesternica mi našla prácu v starobinci a Peter sa začal pripravovať na skúšky z medicíny a angličtiny. Sesternica ku nám chodila každý deň, vozila nás na nákupy, pomáhala nám zorientovať sa v každodennom živote. Rodina nás prijala medzi seba ako svojich a zúčastňovali sme sa na všetkých rodinných podujatiach a oslavách. Bolo to veľmi príjemné. Mali sme pocit, že nie sme odkázaní sami na seba. Vďaka nim sme mohli bývať zadarmo dva roky v tetinom dome a podporovali nás aj morálne. Boli sme im za to veľmi vďační. Sesternica mi doniesla 10 vriec šiat od kamarátkiných dcér. Ja som si ich poprešívala a nikto by nepovedal, že žijeme veľmi skromne, len z môjho minimálneho platu.

„Amerika bola miestom, kde si ľudia jeden druhého vážili a boli k sebe pozorní, milí a štedrí.“ (foto: pexels.com)
Aký kultúrny podtón ste vnímali vo vtedajších Spojených štátoch?

Po “oťukaní sa” sme začali Ameriku objavovať a zisťovať všetky výhody života v slobodnom svete. Cesta pred nami bola otvorená a záležalo len od nás, ako to využijeme. Nikto nás nebrzdil. Zistili sme, že sme braní ako jednotlivci. Nie ako za socializmu, členovia stáda (kde bolo treba držať hubu a krok). Amerika bola v tom čase miestom, kde si ľudia jeden druhého vážili a boli k sebe pozorní, milí a štedrí. Za dva roky Peter urobil všetky skúšky, potom tréning v nemocnici, až bol plnoprávnym americkým lekárom. To nám prinieslo ďalšie možnosti.

Odišli sme na jeden rok na Americkú Samou, kde Peter robil v nemocnici rodinného a pohotovostného lekára. Navštívili sme tiež odľahlé ostrovy v Tichom oceáne ako Fidži, Tokelau, Západnú Samou, Swains. Po návrate späť do Ameriky sme si vybavili americké občianstvo a otvoril sa nám celý svet.

Pokračovali sme v cestovaní až do konca. Pochodili sme pol sveta. V slobodnom svete si človek mohol zariadiť život podľa svojho. Manžel Peter robil na pohotovosti na kontrakt. To znamená, že robil len toľko, koľko chcel a potom sme šli na cesty. Niekedy sme boli preč aj tri mesiace.

A ako sa vám tam žije dnes?

Môj manžel zomrel ešte pred pandémiou.  Teraz, keď už ho niet, pokračujem v cestovaní s mojím novým priateľom. Keďže v Amerike človek nie je odkázaný na štátnu penziu, môže si počas svojich pracovných rokov nasporiť dosť peňazí. Vďaka tomu je v Spojených štátoch život na penzii príjemný. Bývam v peknom dome, v rezorte s golfovým ihriskom, bazénom, tenisovými ihriskami, klubom a reštauráciou. Žijú tu väčšinou ľudia na penzii. Ľudia sú tu príjemní, priateľskí a optimistickí. Mám tu už veľa známych. Tu som sa zoznámila aj s mojím priateľom Vinnym. Hoci žiadny režim nie je perfektný, v Amerike veci fungujú. Všetko je veľmi dobre zorganizované. Tak, ako sa tu hovorí: „Sky is the limit“. Nikdy som ani na chvíľu neoľutovala, že sme odišli.

„Počas príchodu do USA bol tento kufor celým naším majetkom.” (foto: Judita Palšová)
Čo by ste na záver odkázali mladým ľuďom, ktorí nezažili minulý režim?

Nedajte sa nachytať na sľuby socialistov. Zadarmo vysoké školy, zadarmo zdravotníctvo, lacné základné potraviny. Nič nie je zadarmo. „There is no free lunch“. Niekto to musí zaplatiť a politici peniaze nevyrábajú. Vyberajú ich od ľudí na daniach a sami rozhodujú, čo s nimi spravia. Práve tým ľudia strácajú slobodu. Spoliehajte sa sami na seba. Socializmus bol a je nástroj na získanie politickej moci a kontroly nad ľuďmi.

Viem, že ste mladí a do penzie máte ďaleko. Ale čas beží. Raz tam budete. A ak prežijete život podľa vašich predstáv a pozriete sa späť na všetko, čo ste dokázali, tak budete so svojím životom spokojní.

Rozhovor bol autorizovaný

Avatar

Benjamín Vodrážka

Mladý redaktor, ktorého fascinuje spoznávať rôzne oblasti života. Myslí si však, že najviac sa toho dokáže naučiť od druhých ľudí z ich životných príbehov. Veľmi rád preto aj skúša ukazovať smer ostatným, ktorý ich môže priviesť na zaujímavé a pekné miesta.

Komentovať

Komentovať

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *