Koncom roka 2021 vyšiel štvrtý diel Slovníka súčasného slovenského jazyka, ktorý je výsledkom dlhoročného lexikografického projektu realizovaného v Jazykovednom ústave Ľudovíta Štúra SAV. Toto dielo získalo za roky 2020 – 2021 prvé miesto v súťaži Slovník roku, ktorú organizuje Jednota tlumočníků a překladatelů, a to spomedzi prihlásených 58 titulov, publikovaných v Čechách a na Slovensku. O príprave slovníka sme sa zhovárali s prof. Mgr. Martinou Ivanovou, PhD., z Inštitútu slovakistiky a mediálnych štúdií Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity, ktorá je vedeckou redaktorkou tohto lexikografického diela.
P ani profesorka, ešte zo strednej školy si pamätáme, že jednou z kodifikačných príručiek slovenského jazyka je Krátky slovník slovenského jazyka (KSSJ). Prečo vôbec vzniká ďalší slovník, Slovník súčasného slovenského jazyka?
Primárnou úlohou každého slovníka je pokúsiť sa zachytiť rôzne podoby jazyka, reflektovať premeny spoločenských, kultúrnych a politických reálií a ich odraz v jazyku, reagovať na potreby sociálnej a kultúrnej praxe. Medzi lexikografmi sa s obľubou cituje výrok, že slovník nemožno dokončiť, iba prestať robiť. V tomto citáte sa odráža poznanie, že živý jazyk, ktorý existuje predovšetkým prostredníctvom svojich nositeľov, bude mať pred slovníkom vždy „náskok“. Slovník je oproti živej rečovej praxi vždy len provizóriom. V tomto zmysle by sme mohli povedať, že aj po skončení prác na poslednom zväzku Slovníka súčasného slovenského jazyka by sa mohlo bez problémov začať odznova. Pripomeňme, že prvý diel slovníka vyšiel v roku 2006 a nateraz posledný, štvrtý diel v roku 2021, čo je pätnásť rokov. Ak by sa zachovalo súčasné tempo prác, posledný plánovaný, ôsmy zväzok by mohol vyjsť v roku 2036 (na porovnanie, prvý diel takého výnimočného lexikografického projektu, ako je Oxford English Dictionary, bol publikovaný v roku 1888 a posledný diel v roku 1928). V dnešnom – baumanovsky povedané – tekutom, neustále sa meniacom svete si nedokážeme celkom dobre predstaviť, ako bude v danom časovom horizonte vyzerať spoločnosť, kultúra a logicky aj jazyk, ale už dnes vieme s istotou povedať, že zmeny budú natoľko komplexné a hlboké, že si istú lexikografickú reflexiu budú vyžadovať. Jednoducho, lexikografi sa o svoju prácu nemusia obávať. Druhým významným rozdielom je, že Krátky slovník slovenského jazyka vznikal prevažne na materiáli bohatej ústavnej kartotéky, hoci najmä pri vydaní posledných zväzkov pracoval aj s počítačovo spracovanými textami slovenského jazyka. Oproti tomu Slovník súčasného slovenského jazyka vychádza dôsledne z korpusových dát. Zdrojom pri príprave lexikografických prác je totiž v súčasnosti živý jazykový materiál, ktorý je elektronicky spracovaný v korpusoch, akýchsi virtuálnych kartotékach, a budovanie heslára, výber jednotiek zaradených do slovníka, ako aj spracovanie ich gramatických a sémantických parametrov sa opiera o informácie získavané z tohto zdroja. Oproti klasickým karotékam ide o paradigmatický rozdiel, a to z kvantitatívneho aj kvalitatívneho hľadiska. Napríklad aktuálna korpusová verzia Omnia Slovaca IV Maior Beta, s ktorou budeme pracovať pri príprave piateho zväzku, zahŕňa vyše päť miliárd slov a asi tristopäťdesiat miliónov viet z rôznych oblastí jazyka vrátanie webových textov. No a napokon sa pristavme pri prívlastku „kodifikačný“. Oproti KSSJ je Slovník súčasného slovenského jazyka „nekodifikačným“ dielom. Znamená to, že aj keď sa pri jeho príprave vychádza z existujúcich normatívnych opisov slovenského jazyka tak, ako sú zachytené v kodifikačných príručkách, normatívne riešenia prístupu k jazykovým javom sú dôkladne posudzované cez prizmu dokladového materiálu aj najnovšieho stavu poznania. Oproti preskriptívnemu prístupu („ako to má byť“) sa tak akcent v slovníkovom spracovaní presúva viac k deskriptívnemu pólu („ako to je“).
V porovnaní s KSSJ tento slovník už nie je „krátky“, zato sa zameriava na „súčasný“ slovenský jazyk. Priblížite, prosím, tieto rozdiely?
Ako napovedá už samotný názov diela, Krátky slovník slovenského jazyka je jednozväzkovým výkladovým typom slovníka s limitovaným počtom jednotiek prevažne z centra a prechodnej sféry lexikálnej zásoby. Oproti takémuto dielu možno postaviť tzv. veľké výkladové slovníky, medzi ktoré možno počítať aj Slovník súčasného slovenského jazyka. V slovenskom kontexte nejde o prvú lexikografickú prácu takéhoto typu, podobný slovník vznikol v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia pod vedením Štefana Peciara a stal sa známym ako takzvaný Peciarov slovník, oficiálne Slovník slovenského jazyka (1959 – 1968). Slovník súčasného slovenského jazyka si kladie za cieľ vyplniť vyše tridsaťpäť rokov trvajúce vákuum vo vydávaní výkladových slovníkov väčšieho rozsahu (koncipovanie hesiel prvého zväzku slovníka začalo už v roku 1995). Atribút „súčasný“ znamená, že ambíciou slovníka je sprostredkovať aktuálny obraz slovnej zásoby, podobu slovenského jazyka v súčasnosti, pričom pod súčasnosťou máme na mysli časové rozpätie približne päťdesiatich rokov. Neznamená to, že v slovníku nenájdeme aj jazykových „dôchodcov“ a „vyslúžilcov“, teda historizmy a archaizmy (SSSJ spracúva napríklad aj výrazy ako ablegát, aeropág, bán a pod.), ani jazykových benjamínov, teda neologizmy (napr. macdonaldizácia), ale tie sú primárne predmetom spracovania špecializovaných – historických a neologických – slovníkov a do výkladového slovníka sa zaraďujú výberovo. P. Hanks v tejto súvislosti hovorí, že lexikograf je v nemožnej pozícii človeka, ktorý sa podujíma odpovedať na otázky, ale keďže v čase zostavovania nepozná, aké otázky sa presne publikum opýta, musí svoje heslá zostaviť tak, aby v nich odpovedal na všetky možné otázky.
Ako prebieha rozhodovanie o tom, ktoré slová sa dostanú do slovníka? Do akej miery vychádzate z objektívnych dát a do akej zo subjektívneho hodnotenia?
Ako som naznačila, pri práci na slovníku sa primárne vychádza z korpusových dát, v ktorých sa odráža zastúpenie a fungovanie jednotlivých slov v jazykovej praxi, tzv. úze. Tieto kvantitatívne údaje získané z korpusu predstavujú základné východisko pri budovaní heslára. Zároveň sa však do procesu výberu hesiel premieta koncepcia, ktorú si autori každého lexikografického diela pri jeho vzniku stanovia. Samozrejme, istá miera subjektívnosti je nevyhnutná, je však do značnej miery minimalizovaná objektívnymi korpusovými dátami, ako aj redaktorskými kontrolami a zásahmi. V tejto súvislosti si treba uvedomiť, že žiaden slovník nedokáže nikdy obsiahnuť všetky informácie, ktoré by každý jeden konkrétny používateľ potreboval alebo chcel v slovníku mať, mal by však zodpovedať potrebám takzvaného bežného používateľa. Dovoľte mi v tejto súvislosti krátku, trochu houellebecqovsky ladenú odbočku. Z histórie je známa príhoda poľsko-amerického lingvistu, filozofa a aristokrata Alfreda Korzybského, ktorý počas prvej svetovej vojny slúžil ako dôstojník. Spolu so svojimi kolegami diskutovali nad mapou územia a nad spôsobmi, ako prekonať rieku, ak by nepriateľ strhol všetky mosty. V jednom momente Korzybski vyšiel von z miestnosti, kde sa porada konala, a zbadal, že rieka, o ktorej hovoria, je vysušená. „Mapa nezodpovedá územiu,“ konštatoval. Metaforicky možno povedať, že práve bohatstvo korpusových dát pôsobí ako prevencia tejto rozluky medzi realitou a jej slovným zachytením. Vďaka bohatému korpusovému materiálu máme väčšiu istotu, že mapa (slovník) zodpovedá územiu (jazykovému úzu).
Je pridávanie a vyraďovanie slov zo slovníka proporčné alebo má slovná zásoba slovenčiny takpovediac jednosmernú tendenciu?
Vo vašej otázke sa miešajú dve veci, ktoré sa nedajú stotožňovať: slovník a slovná zásoba. O tom, aká je koncepcia tvorenia slovníka a ako autori dospievajú k rozhodnutiam, ktoré sa týkajú zaraďovania jednotiek do heslára, som už náznakovo hovorila. Ak by sme však chceli odpovedať na otázku, či sa celkovo v našom jazyku počet slov zvyšuje alebo znižuje, museli by sme v prvom rade vedieť povedať, v ktorom momente prestáva nejaké slovo jestvovať. Môj názor je, že to je moment, keď ho prestane používať posledný používateľ (i tu však treba počítať s písanými textami, ktoré majú konzervačnú silu a dokážu uchovať aj jednotky, ktoré už nie sú súčasťou živej reči). To znamená, že aby sme na túto otázku vedeli odpovedať, museli by sme mať informácie o jazykovom vedomí všetkých používateľov. Iste uznáte, že to nie je možné. Slovník tak v istom zmysle tvoríme všetci – keď rozprávame, píšeme, hovoríme na verejnosti či konverzujeme v súkromí, keď sa zhovárame s malým dieťaťom, zvieraťom či sami so sebou.
Spozorovali ste pri práci na slovníku v slovenčine trendy či javy, ktoré ste si dovtedy nevšimli? Prekvapilo vás niečo alebo sa lexika nášho jazyka vyvíja predvídateľne?
Na túto otázku môžem odpovedať veľmi krátko: prekvapuje ma takmer všetko. Jazyk totiž nie je absolútne logický, prediktabilný nástroj, ktorého podobu možno „nalinajkovať“ a vykalkulovať podľa súboru spoľahlivých a stopercentných pravidiel. Hoci sa jeho výskumu venujem už vyše dvadsať rokov, neustále v ňom nachádzam nové a nové zákutia, nepovšimnuté zákonitosti, zdanlivé nelogickosti, ktoré sú však úplne logické, ak na ne aplikujeme adekvátnu, „jazykovú“ logiku. Čoraz viac si však v súvislosti s jazykom uvedomujem inú vec, ktorá je predmetom úvah a diskusií už od počiatku jazykového bádania. Jazyk je moc. Nie je náhoda, že v diktatúrach je používanie jazyka explicitne nepriznaným výkonom nadvlády, ako sa o tom presviedčame aj teraz, bohužiaľ, pri veľmi tragických politických udalostiach. Kto sa zmocní jazyka, dostáva účinný nástroj na svojvoľné prispôsobovanie reality. Veľa teraz rozmýšľam o známom výroku Hamleta, ktorý na otázku, čo číta, odpovedá známou sentenciou: „Slová, slová, slová.“ Táto veta sa tradične interpretovala v zmysle nedostatočnosti jazyka, jeho neschopnosti meniť niečo v živote človeka (teda: iba slová, slová, ktoré nič neznamenajú). Nevieme však, s akou intonáciou a intenciou Hamlet túto vetu vyslovuje. Možno je jej zmysel úplne opačný. Čo čítate, princ? Slová, slová, slová (ktoré sú mocné, ktoré majú vplyv, ktorými možno všetko prekrútiť, všetko ospravedlniť, uzurpovať moc a presadiť svoju pravdu a svoje videnie sveta). V tomto zmysle má poctivá lexikografia a reflexia jazyka záchrannú úlohu: uchováva „normálnu topografiu“ našej spoločenskej reality.
Podobne ako aj v iných odboroch, aj lexikografická práca dnes vyzerá inak než v päťdesiatych, šesťdesiatych rokoch, kedy vznikal Slovník slovenského jazyka. Ako dlho trvá príprava slovníkového zväzku v rozsahu 1 128 strán a 15 329 hesiel? Aký je postup práce od rozhodnutia vydať slovník až po jeho odovzdanie do tlače?
Výkladový slovník je esenciou a zhmotnením poznania o stave jazyka. Odráža sa v ňom miera vedeckej prepracovanosti a reflexie jeho jednotlivých oblastí a rovín: od pravopisu, výslovnosti, morfológie, syntaxe, lexikológie, štylistiky cez poznanie jeho písanej a hovorenej podoby až po výsledky historicky orientovaných bádaní. Newtonovské „Ak som videl ďalej, bolo to preto, že som stál na pleciach obrov.“ tu platí absolútne. A funguje to aj naopak. Pri koncipovaní slovníka neustále narážame na „biele miesta“ a „dlhy“ slovenskej jazykovedy, napríklad na absenciu tzv. akademickej morfológie a syntaxe. Autorky a redaktorky slovníka (keďže sme aktuálne výhradne ženským kolektívom) to núti takpovediac „za pochodu“ nielen koncipovať a redakčne korigovať spracované heslá, ale aj skúmať jazykové javy a prichádzať s návrhmi ich možného spracovania a vedeckého opisu. No a potom je tu samotná lexikografická „prevádzka“, ktorá predstavuje časovo, organizačne a metodologicky náročný mechanizmus: v prvej fáze to je koncipovanie hesiel autorským kolektívom a ich redigovanie na úrovni takzvanej internej redakcie, takto spracovaný materiál v druhej fáze prechádza „dvoma sitami“ vedeckej redakcie (na tejto fáze som sa podieľala ja spolu s kolegyňou Inge Hrubaničovou) a napokon dôsledným čítaním a kontrolou z pozície hlavnej redakcie (hlavnou redaktorkou slovníka a jeho „spiritum movens“ je Alexandra Jarošová, v predchádzajúcich zväzkoch na pozícii hlavnej redaktorky pôsobila aj Klára Buzássyová). Do toho treba započítať pravidelné stretnutia autorského kolektívu, redakčné diskusie, zasadnutia kodifikačnej komisie zamerané na riešenie problémových javov, odborné konzultácie s externými spolupracovníkmi z rôznych vedeckých oblastí, niekoľkomesačnú záverečnú editáciu (kontrolu a zjednocovanie) hesiel, recenzné posudzovanie a jazykovú korektúru.
Po relatívne nedávnom vydaní prvého a dosiaľ jediného Stručného etymologického slovníka slovenčiny (2015, 2019) a dokončení všetkých zväzkov Slovníka súčasného slovenského jazyka bude na Slovensku hotový ďalší dôležitý lexikografický projekt. Mali by ste záujem pokračovať v práci v tejto oblasti alebo upriamite svoju pozornosť inam? Je ešte nejaký druh slovníka, ktorý slovenskému jazyku chýba?
Vydanie zvyšných plánovaných dielov Slovníka slovenského jazyka je behom na dlhú trať, na ktorom by som sa chcela zúčastňovať aj naďalej. To však neznamená, že sa moja pozornosť nesústredí aj na iné lexikografické projekty. Celkovo možno konštatovať, že slovenská lingvistika žije vcelku priaznivé lexikografické obdobie. Okrem Slovníka súčasného slovenského jazyka v poslednom období vznikajú viaceré významné lexikografické diela, akým je okrem už spomínaného etymologického slovníka kolegu Ľubora Králika napríklad tretí diel Slovníka slovenských nárečí (2021), Retrográdny slovník súčasnej slovenčiny (2018) či Slovník kolokácií prídavných mien v slovenčine (2017), ktoré vznikli na pôde Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV. V tomto smere treba pripomenúť aj zástoj prešovskej lingvistickej školy. Práve pracovníci slovakistických pracovísk Prešovskej univerzity výrazným spôsobom obohatili a obohacujú slovenskú jazykovedu o nové slovníkové diela. V tejto súvislosti možno spomenúť také zásadné lexikografické projekty, ako sú Morfematický slovník slovenčiny (1999), Slovník koreňových morfém slovenčiny (2005, 2007, 2012), Valenčný slovník slovenských slovies (na korpusovom základe) (1998, 2006, 2014), Retrográdny morfematický slovník slovenčiny (2015) či najnovšie Slovník slovotvorných prostriedkov slovenčiny (2021) alebo pripravovaný Slovník neologizmov. Za najväčšiu perspektívnu výzvu slovenskej lingvistiky považujem aktuálne dva projekty: prípravu nových Pravidiel slovenského pravopisu a Frazeologického slovníka slovenčiny.
Komentovať