Môže sa zdať, že filmové festivaly sú zbytočným podujatím, keďže film si pozriete pokojne doma v pohodlí svojej obývačky či spálne. Ale naozaj? Podľa mňa nie. Filmové festivaly nám prinášajú filmy, ktoré, popravde, nemáme kde inde vidieť. Nielen preto, že ich „legálna dostupnosť“ je vzhľadom na ich nepopulárnosť veľmi nízka, ale aj pre domácku pohodlnosť – doma by sme možno taký film prepli. Na filmovom festivale ste si zaň však zaplatili…
Preto som hrdá na Pocity – prešovský filmový festival, ktorý zažil už svoj 7. ročník! Aj keď som Prešovčankou len polovičato, vďaka takýmto špeciálnym podujatiam, na ktorých dostávajú priestor alternatívne či umelecké filmy, vo mne rastie hrdosť. Som klasik, ktorý má rád filmy na veľkom plátne vo veľkej sále, preto som navštívila Pocity až v 3. deň ich realizácie, keď sa premietanie presunulo do kina Scala. Rozhodla som sa pre vás spísať moje pocity, aby ste o rok už nezaváhali a prišli na festival tiež.
Štvrtkový program
Perverzný sprievodca ideológiou v spojení s diskusiou vedenou Pavlom Sucharekom mi pripomínala prednášky zo školy, na ktorých sa venujeme diskurzu, sociálnemu konštruktu a podobne. Sála sa naplnila pred premietaním ďalšieho filmu – Cooltúra. Trailer na tento film som videla na minuloročnom ročníku, vystupoval v ňom Ján Lazorík, veľký bojovník za tradičnú kultúru. Na premietaní sa zúčastnil aj jeho režisér Miro Remo. Cooltúra je zaujímavou zmesou akcií a udalostí, ktoré sú na Slovensku súčasťou kultúrneho života. Ako sám Remo povedal, „ide o šokovú terapiu“. Vidieť vedľa seba zoradené dedinské oslavy, Modré z neba, MDŽ politickej strany, krst albumu Majka Spirita, Godzone… Po skončení filmu ostali ľudia v kinosále zarazení a zhrození. Bodaj by nie, kultúra naprieč Slovenskom je predsa len odlišná od tej na filmovom festivale…
Najviac mi učaroval Kinofonik – spojenie nemého filmu a živej hudby v štýle, v akom sa niesli počiatky filmového priemyslu. Prešovský dixieland bravúrne dotvoril dejovú líniu Mileniek starého kriminálníka. Táto kombinácia presvedčila dokonca aj môjho priateľa, zarytého odporcu starých filmov.
Piatkový program
Piatok mám, popravde, spojený len s jedným filmom – Andyho žena. Film z dielne Staviarskych, prešovskej rodiny, ktorá je celá talentovaná a snaží sa pozdvihnúť prešovskú kultúru. Okrem nich sa na premietaní zúčastnil aj Boris Farkaš, slovenský herec, ktorý sa v Prešove cíti ako doma. Uvoľnená rodinná atmosféra sa niesla aj pohostením po filme. Práve kvôli nemu som vymeškala Ozveny Art Film Festu, ale ostala som na premietanie Best of Fest Anča 2016. A poviem vám, to teda bola kvalitná kolekcia krátkometrážnych animovaných filmov! Videla som ich asi šesť a každý nasledujúci prebíjal predchádzajúci, aj keď pri odchode som si pamätala všetky. Najviac sa mi páčila animovaná rozprávka pre deti One, two, tree o tom, ako si stromy v noci požičiavajú topánky turistov a chodia na potulky. Tak krásne banálny dej. 🙂
Sobotný program
Víkendové počasie sa oproti týždňovému neustálemu dažďu vylepšilo, možno aj preto prišlo na prvý premietaný film o tretej poobede pomerne málo ľudí, najmä málo detí, ktorým bol film Chlapec a svet určený. Pekný kreslený príbeh, ktorý okrem dejovej línie poukázal na súčasný problémový stav Brazílie, či už ekonomickú nerovnosť, alebo výrub dažďových pralesov. Rodinný film v rámci festivalového programu priniesol na plátno českého herca Karla Rodena a naplnil už aj sálu. Film mladých študentov meškal síce 20 minút, no priniesol popkultúrny odkaz na Mechanický pomaranč Stanleyho Kubricka. Síce som ho nikdy nevidela, no vďaka filmu Tam kde padla noc o ňom mám predstavu. Moje nohy po toľkom sedení potrebovali prechádzku, a tak som sa rozhodla navštíviť ešte premietanie v Christianii – Busho shorts. Budapest short film festival poskytol ďalšie krátke filmy, ktoré len umocnili kvalitu Pocitov.
Možno sa vám zdá, že som toho navštívila z Pocitov veľa. Možno sa vám, naopak, zdá, že je to minimum, berúc do úvahy šírku celého programu – ja s tým súhlasím. Jediná nevýhoda filmových festivalov je, že ponúkajú príliš veľa premietaní a filmov v pomerne krátkom čase (Pocity trvali 6 dní) a obyčajný smrteľník, samozrejme, na všetko čas nemá. O rok to však môžem skúsiť stihnúť zas.
Komentovať