Rozhovory

Na slovíčko s pani dekankou Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity

Patríte aj vy do skupiny študentov, ktorí stále nepoznajú rozdiel medzi dekanom a rektorom? Povieme Vám k tomu len — nie ste v tom sami! Preto sme sa rozhodli predstaviť Vám náš pilotný rozhovor, v ktorom sa dozviete niečo viac práve o funkcii dekanky fakulty. Nie každý deň máte príležitosť ju osloviť, preto sme zozbierali Vaše a naše otázky a položili ich našej očarujúcej a šarmantnej „headšéfke” Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity v Prešove.

Beáta Balogová je okrem iného aj supervízorkou pre oblasť sociálnej práce a zároveň aktívnou socioterapeutkou. (Foto: Ivana Prikhodko)

prof. PhDr. Beáta Balogová, PhD.

• novozvolená dekanka Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity v Prešove 

• garantka študijného odboru sociálna práca vo všetkých stupňoch (Bc., Mgr., PhD., H a IK), sociálna práca a etika; učiteľstvo sociálnej práce (Bc., Mgr., PhD.)

• absolventka mnohých študijných pobytov a stáži v zahraničí

 

„Som prvá žena za 60 rokov na tejto pozícii.”

 

 

 

Ako si spomínate na svoje študentské roky? V čom vidíte najväčší rozdiel medzi vtedajšími a terajšími študentmi?

Myslím si, že rozdiel medzi študentom predtým a teraz tam je. Generačné rozdiely sú samozrejmosťou, my sme boli, a dnes sme, iná generácia a vy zase iná, nová generácia formovaná v úplne inom prostredí. Na internáte som nebývala. Internátny život som si teda nevyskúšala, tie také chodbovice, izbovice, ako ich pozná internátny študent. To samozrejme tiež zohráva úlohu vo formovaní kolektívu, ale musím povedať, že som mala to šťastie patriť do veľmi dobrého študentského kolektívu. Vytvorili sme skupinu, ktorá si pomáhala, požičiavali sme si knihy, prepisovali sme si poznámky, používali sme indigo, to je niečo, čo vy už nazvete „science-fiction”. Dodnes mám odložené svoje vlastné poznámky. Som ten typ, ktorý si robí najprv tie také všeobecné a potom si ich ešte zovšeobecňujem na kartičky. Dnes už na takéto veci používam iPad alebo si to dávam do elektronickej podoby.

Ako študentka ste sa učivo „biflili”?

Som taký logický typ. Vo všetkom hľadám logiku. Pôvodne som študovala cestovný ruch v Banskej Bystrici. Potom som sa z rodinných dôvodov vrátila naspäť domov, a prešla som na iný typ štúdia – humanitné vedy, z čoho boli moji bývalí učitelia prekvapení. Mňa totižto učili dvaja manželia. Jedna z nich bola slovenčinárka, druhý bol matematik, a bola som ten typ študentky, ktorá chodila na matematické, chemické a fyzikálne olympiády. Teraz mi matematické zameranie pomáha v riadení s realizáciou systémových schém a mentálnych máp. Vždy sa snažím, aby to malo nejaký systém. Neskôr som doštudovala aj manažment a etiku. Nie som typ, ktorý sa učí naspamäť bez logického uvažovania.

Štúdium ju pôvodne zaviedlo do Banskej Bystrice, neskôr sa predsa vrátila domov, do Prešova. (Foto: Ivana Prikhodko)

Vy sama ste si vyskúšali štúdium v zahraničí, čo Vám priniesla táto skúsenosť?

Neviem si predstaviť, že by som ostala len na Slovensku a nemala zahraničné skúsenosti. Rozhľad, ktorý Vám to dá, je nenahraditeľný. Skúsenosť je jednoducho neprenosná. Pracovala som na Karlovej univerzite, na Univerzite v Hradci Králové, v Rzeszówe a minulý rok na Varšavskej univerzite. To sú veci, ktoré ma posúvajú veľmi dopredu, jednak po stránke školskej, ale aj praxe. Môj odbor funguje v praxi, ak niečo vymyslím teoreticky a nebude to fungovať v praxi, tak ma prax odpíše. Musím ponúkať riešenia, ktoré sú overené, platné a v súlade s určitou legislatívou. Príkladovo uvediem program, ktorý nám ponúkla Hradecká univerzita ako stáže pre študentov. Mohli tam byť tri mesiace a vyskúšať si napríklad program „Skok do života”, kde majú možnosť pracovať so závislými. V New Castle boli niektorí, vrátane mojej doktorandky, ktorá pracovala na sídlisku, kde sa pracovalo s migrantami, ktorí prišli do Veľkej Británie s tým, že žiadali o azyl. Boli to skupiny od Aziatov cez Afričanov a Afroameričanov. Jednoducho ľudia rôznych hodnotových orientácií, rôznych prístupov, správania a zvyklostí.

Čo rada robíte vo svojom voľnom čase, ak vôbec nejaký máte?

Charakterizovala by som seba ako človeka, ktorý to podstatné, zážitok transcendentná flow, získava v práci. Mňa práca teší. Zážitok mám z toho, že som aktívna, že tu viem byť pre ľudí. Venujem sa aj praktickej činnosti a to supervízii a taktiež som aktívnou socioterapeutkou. Zameriavam sa na rôzne rodinné alebo relaxačno-symbolické terapie. To je taký môj koníček. Venujem sa aj seniorskej oblasti, ku ktorej som sa dostala počas mojej doktorandskej pôsobnosti. Od toho potom nasledovalo založenie Univerzity tretieho veku na Prešovskej univerzite. Seniorom sa venujem aj naďalej pomimo mojej hlavnej práce. Ak odbočím od toho takého školského a od kvázi práce, tak je to určite turistika, okrasná záhradka pred domom, lyžovanie v zime. Teraz som začala aj s bežkovaním. Momentálne druhý rok mojim najväčším voľnočasovým rozmerom je môj vnúčik. On je teraz takou prioritou, nakoľko je aj prvý.

Ako študentka si vyskúšala mnohé športy, ktoré si obľúbila a sú jej “oddychovkou” dodnes. (Foto: Ivanka Prikhodko)

Venovali ste sa za mlada športu?

Turistika tu bola aj vtedy. Boli sme partia spolužiakov a chodili sme spolu dokonca zlaňovať. Vytvorili sme si aj spoločný denník, do ktorého sme si zapisovali, ktoré turistické trasy sme už zvládli – Nízke Tatry, Vysoké Tatry, zapisovali sme si aj časové limity, napríklad pri výstupoch na Rysy. A musím sa priznať, že ako študentka som si vyskúšala aj amatérske divadlo.

Každé dieťa má vysnívané povolanie, napríklad byť učiteľkou, chlapci možno smetiarmi alebo policajtmi. Mali ste aj vy svoje vysnívané povolanie ?

Tým, že som chvíľu študovala cestovný ruch, tak mojou víziou bolo pracovať v hoteli. Manažovať to tam. Ale dnes už to vnímam tak, že to bola možno aktivita, ktorá ma priviedla k tomu, čo robím teraz.

Ako vyzerajú Vaše raňajky? Stíhate ich ráno, neskôr v práci, alebo ich nestíhate vôbec?

Musím sa priznať, že ja od mojich detských (teenagerských) čias neraňajkujem. Nie som ten typ, ktorý raňajkuje, ja si dám niečo potom neskôr. Moje kolegyne by Vám vedeli povedať, že niekedy celý deň nejem, lebo nestíham. Som kávový typ, mám veľmi rada kávu.

Opíšte nám bližšie svoj deň. O koľkej máte budíček?

5:10 – 5:15 vstávam. Samozrejme káva. Pozdravím svoje deti SMSkami, to je taký náš zvyk. Pozriem si maily. Prídem do školy pred ôsmou. A ďalej to závisí od vopred pripraveného harmonogramu na týždeň, to znamená, pondelky máme stretnutia vedenia, kolégium dekana alebo rektora a podobne. Utorky a stredy kombinujem riadiacu prácu s učením. Nechcem sa vzdať učenia, je to pre mňa srdcová záležitosť, veľmi rada učím, veľmi rada trávim čas so študentmi. Medzitým riešim výberové konania, prípravu konaní budúcich docentov a profesorov a inej dôležitej administratívy. Neskôr poobede mám návštevy do tej štvrtej. Zbalím si veci, prídem domov a robím doma, do dvanástej. Samozrejme, pracujem aj počas víkendov.

Ste ranný typ človeka alebo sa Vám lepšie pracuje v noci?

Jednoznačne v noci. Vtedy som najproduktívnejšia. Ako študentka som sa vydržala učiť aj do druhej, štvrtej rána.

Mnohí z nás sa venujeme učeniu v noci. Pani dekanka je v tom s nami, a noc je pre ňu najproduktívnejšou časťou dňa. (Foto: Ivanka Prikhodko)

Ako ste na tom s módou? Museli ste vplyvom Vašej pozície na škole zmeniť šatník?

Ja sa rada pekne obliekam. Moja mama vždy vravela, že som sa narodila v nedeľu, tak nejak to možno s tým súvisí. Šatník som nemenila. Na našej univerzite som učila etiketu, takže si myslím, že oblečenie nie je len zážitok, ale prezentácia človeka.

Otázka, ktorú sa pýta najviac študentov – rieši sa oprava budovy Filozofickej fakulty?

Táto budova je veľmi zlým technickým riešením. Ešte zo sedemdesiatych rokov, a je to veľmi ťažko opraviteľné. Toto zmeniť na nejaké iné, povedzme plastové obloženie, by bolo výborné. Čo sa týka revitalizácie, boli sme zaradení do projektu, ktorý sa týka práve budov, ktoré by sa mali revitalizovať. Ministerstvo na to malo vyčleniť financie, takže momentálne čakáme. Ale myslím si, že keby sa nám to podarilo, že by nás vybrali a absolvovali by sme tento projekt, a mohli by sme prejsť týmto revitalizačným procesom, tak by to bolo to najlepšie, čo nás môže postretnúť, pretože v tomto procese stavby budovy je v zime zima, v lete zas teplo.

Pani dekanke ďakujeme za príjemný rozhovor a prajeme veľa šťastia a síl vo vedení najväčšej fakulty v Prešove. Naši redaktori Nicol a Štefan týmto odštartovali platformu rozhovorov od nás pre Vás, ktorej súčasťou môžete byť aj Vy! Ak poznáte niekoho zaujímavého, o kom by ste sa chceli dozvedieť viac, dajte nám o ňom vedieť správou na našom instagrame @unipopress alebo priamo našim redaktorom @iamnicolkaa a @stefan_zeman. Pred každým plánovaným rozhovorom Vám dáme priestor napísať nám Vaše otázky. 

Nicol Marcinková

Komentovať

Komentovať

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *