Lifestyle

Najdôležitejšie v tejto pandémii je nestratiť srdce

(Foto: walpaperlist.com)

Napriek súčasnej situácii chodím von rád. Príroda zostáva v týchto časoch vždy bezpečným prístavom, kde sa dá ako tak udržať si psychické zdravie. Keď som pred sviatkami stretol môjho obľúbeného učiteľa (dejepisu) zo strednej, jeho prianie v závere stretnutia znelo: „Požehnané sviatky a všetko dobré do nového roku, ktorý nás čaká. Lebo po tomto roku neskončiť na psychiatrii, tak… to bude pre nás všetkých celkom výzva.“

Okrem prírody sa však nebojím ani prechádzky centrom mesta. Nikto tam totiž nie je. Vo večerných hodinách prechádzam Hlavnou ulicou. Pred rokom som počul desiatky ľudí, ako ich topánky dopadajú na chodník a ich telo spočíva v pohybe zvanom chôdza. Dnes počujem kroky iného človeka, ktorý je odo mňa 50 metrov a na celej ulici je môj jediný spoločník. Čiapka, rúško a hustá zimná výstroj spôsobujú, že mu vlastne tvár ani nevidím. Je ako zakrytý, celistvý, pohybujúci sa objekt. Veci sa zmenili. Zvuk kedysi prirodzený, ktorý mozog úplne ignoroval v hluku ďalších podnetov, je dnes natoľko príznačný, že to beriete ako unikátnu situáciu: „Počujem človeka, ako chodí na druhej strane ulice…“

Od začiatku po súčasnosť

1. februára 2020, po absolvovaní zimného semestra, som cestoval domov z krátkeho výletu v Nemecku. Sedel som v autobusovom dopravcovi, ktorý prepája celú Európu. Od malého kúska nemeckých Álp som smeroval do Mníchova, kde som mal prestúpiť na spoj do Bratislavy. Slovo koronavírus bolo vtedy ešte ledva neologizmom, i keď v Nemecku už niekoľko prvých prípadov zaznamenaných bolo. V tomto autobuse so mnou sedeli Nemci, Španieli, Holanďania, sympatické Rusky a okrem toho aj dve Aziatky, zrejme Japonky. Sedeli priamo vedľa mňa v pravej časti vozidla. Tento okamih si pamätám úplne presne a nikdy na neho nezabudnem.

(Foto: Masood Aslami, Pexels.com)

V tom autobuse som sa v roku 2020 po prvýkrát stretol s rúškom na tvári. Situáciu som bral úsmevne. Nosenie rúšok pri ázijských národnostiach som nikdy celkom nechápal a hovoril som si, že by som niečo také najmä v interiéri nikdy nedokázal mať tak dlho na tvári. Ani keby som žil v smogovej oblasti. Prešlo niečo viac než mesiac a všetci dobre vieme, čo nasledovalo. Jednou vetou – prílev slovenských lyžiarov z talianskych Álp…

Okrem toho výbuch médií, vypnutie ekonomiky, systém proti(nano)tankovej obrany R-O-R, či dokonca uzatvorenie národa v rámci okresu. Zatvorenie škôl študenti vnímali ako predĺžené chrípkové prázdniny a tešili sa tone voľného času. Až neskôr sa ukázalo, koľko problémov situácia prinesie, a už po mesiaci sa azda každý mladý človek začal pohrávať s myšlienkou, že by sa do tej „strašnej“ školy celkom rád vrátil.

(Foto: TASR, Dano Veselský)

Prichádza jún. Fajn, prvú vlnu sme prežili s minimálnym počtom úmrtí. Všetci sme si gratulovali, tešili sa a boli pripravení vychutnať si leto. Napriek odporúčaniam, vycestovať v lete k moru zakázané nebolo, mnoho ľudí však trávilo dovolenku doma a Tatry zlomili 40-ročný rekord v návštevnosti, obrovskej popularite sa tešila aj SNP-čka. Už začiatkom augusta však WHO vydala stanovisko, že: „pandémia môže trvať dlho.“ Horúce i daždivé leto, síce bez hromadných podujatí, bolo príjemným, dočasným a veľmi potrebným miestom odpočinku a času na to, zhlboka sa nadýchnuť. A to doslova.

(Foto: Benjamín Vodrážka)

Koncom septembra sme totiž sledovali denný počet prípadov narastať o 100 viac. Pribúdali aj úmrtia. Opatrenia sa sprísnili, školy sa zatvorili, ľuďom ostali akurát výnimky do prírody a gastro podniky mohli slobodne ďalej pracovať, akurát k nim nemohol nikto prísť.

Už len čísla

V číslach žijeme a číslami sa stávame. To, čo však čísla nedokážu zmerať, je úroveň našej polarizácie, v ktorej sa nachádzame. Áno, všetci sme už unavení. Politici, analytici, epidemiológovia, zdravotníci, majitelia reštaurácií, malých podnikov či eventových organizácií. A mnoho ďalších. Všetci. Na boj nám však ostáva vždy dosť energie – aspoň voči sebe navzájom.

Odborníci predpokladajú, že koronakríza len prehĺbi rozdiel medzi bohatými a chudobnými a už dnes máme jasné signály, že sa nemýlia. Nerozdeľujeme sa však len na bohatých a chudobných, ale aj koronafilov a koronaskeptikov, rúškových vyznávačov a rebelov, núdznych a ľahostajných, s Covidom a bez neho. A čoskoro na začipovaných a nezaočkovaných. Aj keď nám krčmy zavreli, krčmovým rečiam a krčmovým odborníkom ide karta viac než kedykoľvek predtým.

(Foto: Levent Simsek, pexels.com)

Nedovolím si zľahčovať situáciu, v ktorej sused z vedľajšieho bloku zomrie kvôli Covidu, či situáciu šesťdesiatnika, ktorému sa v nemocnici rozpadávajú pľúca. Ale nie je mi ani ľahostajných 70% ľudí, ktorí sa boja o svoju budúcnosť, či pätina Slovákov, ktorá nebude schopná splácať dlhy. Postaviť sa len na jednu či druhú stranu môže mať deštruktívne následky. Lenže dnes sa členovia oboch strán nedokážu na túto situáciu pozrieť komplexne.

Prekáža mi prístup výrazného zľahčovania pandemickej situácie. Denné čísla sú reálne stratené ľudské životy. Ale prekáža mi aj to, keď sa rozprávam s kamarátom, ktorý tvrdí, že aj v prípade, že by bol živiteľ rodiny, by sa s touto situáciou bez problémov vysporiadal a je to vraj chyba dotyčných osôb. „Prispôsobil by som sa. Spravil by som si kurz programovania a zamestnal sa s platom nad 1000€ aj v tejto situácii.“

(Foto: Andrew Neel, pexels.com)

Snažme sa vžiť aj do človeka, ktorý už v prvej vlne vzal úver na svoj gastro-podnik, ktorý budoval 15 rokov. Nech nám nie je ľahostajný osud ľudí, ktorí už nie sú schopní platiť účet za elektrinu. Pretože v konečnom dôsledku nemôžeme všetci klepkať prstami po klávesnici. Chcime aj v post-koronovej dobe, aby niekto v našej krajine obrábal pole či zabezpečil predaj tužkových batérií. Tak ako neexistuje jednoduché riešenie zdravotníckej krízy v podobe zázračného lieku, neexistuje a nebude existovať zázračná transformácia ekonomiky zachraňujúca krachujúcich ľudí.

Čo nás teda čaká

Predikcie sú veľmi tenký ľad. Niektorý aspekt zle odhadnete a celé vaše predpoklady sa zrútia a stratia akúkoľvek hodnotu. Práve preto sú v nich politici, odborníci i analytici tak opatrní a nechcú budúcnosť bližšie špecifikovať. Navyše na spoločenské dianie pôsobí extrémne množstvo premenných. Napriek tomu všetci hľadáme informácie o tom, čo vlastne bude ďalej.

Napríklad niektoré štúdie tvrdia, že z krátkodobého hľadiska miera plodnosti počas pandémie stúpla, keďže rodiny mali viac času na spoločné aktivity a menej sa venovali práci. Iné štúdie do budúcna predpokladajú pokles pôrodnosti najmä vo vyspelých krajinách. „Plodnosť v niektorých krajinách, ktoré sú už na pokraji reprodukcie, nebezpečne poklesne pod túto úroveň, pretože ľudia sa rozhodnú neporodiť dieťa vo svete infikovanom vírusom,“ Predpoklady sú teda rôzne aj na akademickej pôde.

(Foto: pexels.com)

Nevieme, čo bude ďalej. Sám netuším, čo mám povedať známemu človeku, ktorý bojuje doma s ťažkým priebehom Covidu. Rovnako však neviem, čo mám povedať druhému blízkemu, ktorý nevie predpokladať situáciu a bojí sa o budúcnosť svojej rodiny v dôsledku straty zamestnania. A žiaľ, ponuku riešení nenachádzam ani v krčmových rečiach.

Nájsť niečo pozitívne na dnešnej situácii je skutočne ťažké. Už slová „pozitivita“ či „pozitívny“ dnes nabrali úplne nový denotatívny charakter. Budúcnosť sa popisuje ako temná a máme sa pripraviť na Veľkú depresiu podobnú tej z 30. rokov minulého storočia či povojnových čias. Čo môžeme robiť? Poučiť sa.

História popisuje hrozivé skutočnosti z vojnových zákopov. Dnešnú situáciu označujeme ako „vojnu s neviditeľným nepriateľom“. Nedokážeme ovplyvniť hospodársky vývoj štátov a podľa môjho názoru ani to, kedy ochorieme či zomrieme. Čokoľvek nás totiž môže zastihnúť nepripravených. Preto sa sústreďme na to, čo môžeme ovplyvniť.

(Foto: https://www.6sqft.com)

V roku 1944 v Spojených štátoch amerických takmer polovica všetkého ovocia a zeleniny pochádzala z domácich záhradiek. Američania symbolicky podporili svojich vojakov tzv. „víťaznými záhradami“ s počtom takmer 20 miliónov záhrad umiestnených na súkromných pozemkoch, ale aj na verejných priestranstvách, parkoch či strechách panelových domov tvorbou vyvýšených záhonov. Z celkového počtu 20 miliónov záhrad vzišlo až 8 miliónov ton jedla. To je len jeden zo spôsobov, ako vieme aj dnes obnoviť spoločnosť na komunity. Navyše je to efektívny spôsob boja proti klimatickej zmene.

Jar sa už blíži

“Plant a revolution!” Ron Finley (Foto: Caio/pexels.com)

„Otec ma volal okopávať zemiaky. Keď som prepočítal množstvo času, ktoré obetujem vykopávaniu zemiakov, zistil som, že na internete som schopný v rámci marketingu zarobiť za rovnaký čas až 16-násobne vyššiu sumu, než ktorú ušetrím vykopávaním toho konkrétneho množstva zemiakov.“ Dostal som odpoveď od kamaráta reagujúcu na inšpirovanie sa záhradkárskou revolúciou. Samozrejme, svojbytné poľnohospodárstvo nie je riešením našich problémov. Sú ním vzťahy.

Nezabudnime, že pre nás ľudí je najdôležitejšie v tejto pandémii nestratiť srdce. Nejde o záhradu, možno ani o zdravé potraviny. Hľadajme spôsoby, ako opäť nájsť cestu k druhým ľuďom. Ako si navzájom pomôcť. Nájsť aj malé zmeny, ktoré väčšina ľudí môže vnímať ako zbytočné či bezpredmetné. Ja osobne pred svojím blokom plánujem vysadiť aspoň dve slnečnice. Ukázať aj týmto spôsobom, aby ľudia opäť uvideli vo svete nádej a vzhliadli ku kráse a vyššiemu dobru. To môže spraviť každý z nás akoukoľvek inou cestou.

Avatar

Benjamín Vodrážka

Mladý redaktor, ktorého fascinuje spoznávať rôzne oblasti života. Myslí si však, že najviac sa toho dokáže naučiť od druhých ľudí z ich životných príbehov. Veľmi rád preto aj skúša ukazovať smer ostatným, ktorý ich môže priviesť na zaujímavé a pekné miesta.

Komentovať

Komentovať

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *