Literatúra

Počuli ste už o slonovi na Zemplíne?

Andrej Bán reportážne spracoval príbehy o Slovensku vo svojej knihe Slon na Zemplíne (Foto: absynt.sk)

Ako dopadne výprava za ľudskými osudmi formovanými v priebehu dejín, na periférii či v oblasti, kde takmer nič nie je? Andrej Bán v novej knihe Slon na Zemplíne recykluje svoje spomienky, ktoré zbieral na ceste za reportážami po celom Slovensku. Tridsať rokov jeho novinárskej práce sa odzrkadlilo v „absyntovke“, ktorá vám vyrazí dych.

Andrej Bán je slovenský reportér, fotograf, publicista a Bratislavčan. Jeho kniha začína výpravou na východe Slovenska, čo je trochu paradox. Na Zemplíne som vyrastala a tento kraj dôverne poznám. Niektoré z príbehov som preto poznala ešte pred prečítaním knihy. A tu sa dostávam do konfliktu s autorom. Samotné príbehy som nevnímala ako „senzáciu“, ale ako „historky“, ktoré sme si bežne doma rozprávali a občas sa na nich trpko zasmiali. Slon na Zemplíne hovorí o týchto absurdných a smiešnych príbehoch, ktoré v konečnom dôsledku vyznievajú tragicky. Podstatné však je, že ide o pravdivú výpoveď o ľuďoch a ich osudoch. Autor šikovne prepája minulosť s prítomnosťou, postupnosť rozprávania však nie je chronologická, ale odvíja sa od geografického členenia od východu smerom na západ.

Ak ste doteraz mali o Slovensku iba idealistické predstavy, po prečítaní knihy ich radikálne zmeníte. Predstavte si, že vás kvôli stavbe vodnej priehrady násilne vysťahujú z dediny do mesta proti vašej vôli. Alebo ak si uplatníte slobodu reči, tak sa dostanete vy a vaša rodina do problémov? Kniha ukazuje, že vlastnosti, ktoré sme si donedávna prisudzovali, boli postavené na nestabilných základoch. Náš imidž je nenávratne preč — značka Slovensko funguje iba v podvedomí zahraničných turistov, ktorí sem prichádzajú na výlety, prípadne obdivujú náš folklór. „Krajina, kde nie sú vojny, etnické konflikty, genocídy, krajina, na ktorú nezaútočil nijaký terorista a jeho ľud nesužujú ani cunami či zemetrasenia“ je v skutočnosti krajina poznačená silnou korupciou, prehnanou túžbou po moci, vysťahovalectvom, netoleranciou, neznalosťou vlastných dejín či ignoráciou a pasivitou. Slovensko zaspalo. Dá sa mu ešte pomôcť?

Bán v knihe opisuje svoju rodnú krajinu takto: „Slovensko je pre mňa malým bytom, kam sa uchýlim medzi výpravami do konfliktných zón. Ten bytík, predstavujem si, má iba jednu izbu, kuchynku a toaletu. Na prenocovanie to stačí. Zážitok, ktorý tento priestor ponúka, má však jednu podmienku. Musí tu byť tma, ktorá milosrdne zakryje realitu. Za dňa, keď je jasné slnečné svetlo, si totiž naplno uvedomujem, že sa tu necítim stiesnene. Jedna z postáv Šulíkovho filmu Orbis Pictus vyslovila repliku, na ktorú často myslím: Býva sa tu dobre, ale žiť sa tu nedá.“

Slon na Zemplíne sa napriek svojej tragickosti číta dobre. Absurdnosť príbehov spôsobuje, že sa miestami zdajú neuveriteľné. Sú však, naopak, pravdivé. Zaujímavým je pohľad autora, ktorému nič neujde – má detail v oku a všíma si všetko podstatné, podobne ako oko fotografa, ktorým tiež je: „Keď sa blížim do Kráľovského Chlmca po rovine z východu, od Čiernej nad Tisou, zarazí ma prvý pohľad. Veľmi sa podobá tomu, aký majú na opačnom konci republiky tí, ktorí prichádzajú z juhu, Rakúska do Bratislavy; na kopčeku na horizonte vystupuje z ranného oparu panelákové sídlisko, hrdý produkt husákovského normalizačného socializmu sedemdesiatych rokov. Moderná verzia stredovekej kruhovej obrany, napadne mi.“

Andrej Bán píše bez zbytočných a zdĺhavých opisov a zároveň pomyselne zbavuje našu krajinu nánosov romantických predstáv. Slovensko už dávno nie je také, za aké ho považujeme. Na otázku, či sa dá Slovensku ešte pomôcť, aby „nespalo“, prichádza zároveň aj odpoveď: „Považujem za nesmierne dôležité, aby dnes, kým ešte žijú poslední svedkovia, vznikali ďalšie a ďalšie umelecké svedectvá, dokumenty, filmy a knihy. Diela, ktoré prehlušia záplavu súťaží, kvízov a inej ohlupujúcej zábavy, ktorá sa večer čo večer valí takmer z každej televíznej stanice.“ Ľudia by mali poznať vlastnú históriu. Inak budú neustále opakovať chyby z minulosti. Je tu však isté riziko: „Prežité sa dá uveriteľne tlmočiť iba s mimoriadnym úsilím, neprežité si, naopak, nemožno nikdy v úplnosti osvojiť.“

Tomáš Fedorko, kníhkupec v Artforum Prešov:

„Existujú krajiny, kam radi chodíme, lebo ich chceme lepšie spoznať. Existujú aj také, v ktorých sme nikdy neboli, no vďaka našej zvedavosti o nich aj tak vieme veľa. A potom je tu jedna, v ktorej žijeme a ja mám pocit, že ju nepoznáme skoro vôbec. Avšak, vďaka Andrejovi Bánovi, ktorý prešiel Slovensko krížom-krážom a spoznal jeho svetlé, ale aj bizarné a tragické miesta a jeho excelentným literárnym reportážam, ktoré sú rovnako jasné a prenikavé ako jeho fotografie, ho spoznávame o čosi viac. Nie je to vždy pekný pohľad, no je nesmierne potrebný, ak tu chceme spolu nejako prežiť. Andrej Bán napísal výbornú knihu, ktorá ponúka dobrodružstvo myslenia a malý návod na to, ako lepšie porozumieť krajine, ktorá sa stále ešte len učí porozumieť sama sebe.“

Knižná recenzia vyšla v spolupráci s kníhkupectvom Artforum Prešov

Keď slová nestačia, skryje sa za písmenká. Inšpiráciu hľadá a nachádza vo svojom okolí. Píše poéziu. Má rada dochvílnosť a všade chodí s časovým predstihom. Obľubuje zelený čaj, čokoládu a knihy Jane Austenovej. Zaujíma ju literatúra a spoločenské dianie. V detstve sa túžila stať tenistkou.

Avatar

Natália Turcovská

Keď slová nestačia, skryje sa za písmenká. Inšpiráciu hľadá a nachádza vo svojom okolí. Píše poéziu. Má rada dochvílnosť a všade chodí s časovým predstihom. Obľubuje zelený čaj, čokoládu a knihy Jane Austenovej. Zaujíma ju literatúra a spoločenské dianie. V detstve sa túžila stať tenistkou.

Komentovať

Komentovať

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Instagram

Something is wrong.
Instagram token error.