Prvá svetová vojna bol dovtedy konflikt nemysliteľných rozmerov, ktorý spôsobil výrazné zmeny na politickej mape. Dlhoročné režimy padli, niektoré štáty prestali úplne existovať a ľudstvo si začalo väčšmi uvedomovať hodnotu mieru. Avšak ako nám história ukázala, toto uvedomenie ceny našich životov trvalo len okolo 20 rokov. Čo spôsobilo I. svetovú vojnu, aké to malo dôsledky pre svet a prečo to bol významný míľnik pre slovenský národ?
Dňa 11. novembra 1918 skončila dovtedy najstrašnejšia vojna v dejinách ľudstva. Aj keď sa primárne odohrávala na európskom kontinente, tak zasiahla aj Afriku, Áziu, Blízky východ, ako aj neutrálne oceánske vody. Konfliktu predchádzalo niekoľko situácií. Spomenúť môžeme nárast nacionalistických nálad v národných štátoch, snahy o hegemóniu v Európe, či narastajúca nespokojnosť s prevládajúcimi monarchistickými zriadeniami. Rozbuškou však bola vražda následníka rakúsko-uhorského trónu Františka Ferdinanda d´Este a jeho manželky srbským študentom Gavrilom Principom, čo vtedajšia vládna dynastia využila na vyhlásenie vojny Srbom.
Oficiálny začiatok I. svetovej vojny sa datuje na 28. júl 1914. Postupne sa vytvorili dva medzi sebou bojujúce bloky. Rakúsko-Uhorsko malo podporu napríklad Nemecka, Osmanskej ríše (dnešné Turecko) či Bulharska, pričom toto zoskupenie získalo pomenovanie „Centrálne mocnosti.“ Proti nim sa vytvoril blok „Dohody“ tvorený Francúzskom, Veľkou Britániou, Ruskom, Talianskom a neskôr aj USA, či československými légiami, ktoré bojovali pod názvom „Česká družina“ najmä po boku cárskeho Ruska. Vojna mala aj svojich neutrálnych hráčov. Okrem Škandinávie ich tvorilo napríklad Švajčiarsko, či Španielsko.
Priam globálny charakter získala vojna aj z toho dôvodu, že mnohé vtedajšie mocnosti mali k dispozícii aj svoje mimoeurópske kolónie, čo rozšírilo európsky konflikt skoro do celého sveta. Počas bojov sa využívali nové technológie, bojové plyny, či taktika tzv. zákopov (z tohto dôvodu sa vojna nazýva aj ako tzv. zákopová). Prvotnú radosť a optimizmus vojakov hrdo stojacich pod vlajkami svojich štátov o pár týždňov vystriedalo zúfalstvo. Politickí predstavitelia im totiž sľubovali, že do Vianoc toho istého roku už budú doma pri svojich rodinách, no napokon sa z toho stal štvorročný a nemilosrdný stroj na zabíjanie. Čísla hovoria žiaľ za všetko. Na strane krajín „Dohody“ padlo zhruba 5 a pol milióna vojakov, 12 miliónov bolo ranených a 4 milióny nezvestných. Zoskupenie „Centrálnych mocností“ prišlo o 4 a pol milióna bojujúcich, mali vyše 8 miliónov ranených a 3 a pol milióna nezvestných.
Vojna, okrem tejto tragédie na životoch, prispela aj k pádu mnohých štátov. Rozpadla sa Osmanská ríša a vzniklo Turecko, v Rusku za pomoci boľševickej revolúcie vedenej Leninom padol cárizmus, rozpadlo sa Rakúsko-Uhorsko, na troskách ktorého po vojne vyrástla samostatná Československá republika, či vzniklo Spoločenstvo národov (predchodca súčasnej OSN). Parížske mierové dohody spolu s víziami amerického prezidenta Woodrowa Wilsona mali v Európe nastoliť pokoj zbraní a zabrániť ďalšej tragédii na človečenstve. Výrazným spôsobom sa tak zmenila politická mapa, avšak ľudská povaha žiaľ nie. Už o pár rokov totiž vypukol ešte strašnejší vojenský konflikt, kedy Európe a svetu hrozilo ponorenie do nacisticko-fašistického područia.
Prečo je dôležité si to pripomínať?
Cena mieru je niečo, čo si mnohí ľudia (aj na Slovensku) dostatočne neuvedomujú. Aj keď sa to môže zdať neuveriteľné, tak v súčasnosti Európa zažíva svoje najlepšie časy (či už ekonomické, alebo mierové). Namiesto bojovania sme sa rozhodli vybudovať bok po boku silnú a prosperujúcu Európu, ktorá v súčasnom globalizujúcom sa svete je rozhodne významným hráčom. Európska únia je projekt spájania rôznorodých národov. Je to projekt, kedy bývalí nepriatelia si teraz podávajú ruky, otvárajú sa hranice, buduje spolupráca v obchodnej, kultúrnej a sociálnej oblasti. Žijeme v čase, kedy 300-tisícová Malta má v Rade Európskej únie rovnako silný hlas ako 80-miliónové Nemecko. Krvavá história Európu zjednotila, avšak mier nie je žiadnou samozrejmosťou. Je to hodnota a cnosť, ktorú si musíme spoločne pripomínať nielen počas takýchto okrúhlych výročí.
Dejepis nie je len nudné učenie sa o udalostiach ktoré sa nás už netýkajú, ale slúži nám ako návod správania sa, ktorého by sme sa mali vyvarovať, ak si neželáme zažiť to, čo zažili naši predkovia. Nie nadarmo sa vraví: „Ten, kto nepozná svoju minulosť, je nútený si ju zopakovať.“ V súčasnosti znova nastávajú preteky v zbrojení, úmyselne provokujeme krajiny, s ktorými by sme sa mali naučiť vychádzať. Je len na nás, občanoch suverénnych štátov, aby sme zabránili podporovanie agresívnych politík niektorých predstaviteľov. Inak sa znova ocitneme v rukách šialencov túžiacich len po ešte väčšej moci a ešte väčších peniazoch.
Komentovať