Marec – mesiac knihy. Čo však, keď niekto knihy nemá rád a považuje ich čítanie za stratu času? Odpoveď je jednoduchá: kniha nemusí byť iba tisícstranovým nudným románom, ale môže byť aj krátka, vtipná a výstižná. Na nasledujúcich riadkoch vám priblížim diela troch autorov, ktoré určite stoja za prečítanie a môžu zmeniť aj ten „najzatrpknutejší“ názor nečitateľa na literatúru. Tak sa nechajte inšpirovať! 🙂
Arto Paasilinna – Stará dáma varí jed
Fínsky spisovateľ Arto Paasilinna je autorom desiatok humoristických románov, ktoré boli preložené do mnohých cudzích jazykov. Slovenský preklad, žiaľ, neexistuje, ale pokiaľ vám nerobí problém čítať v češtine, určite siahnite po jeho knihách. Treba však pripomenúť, že Paasilinnova tvorba sa vyznačuje špecifickým druhom humoru. Čo konkrétne znamená „severský čierny humor“ som pochopila až po prečítaní jeho kníh. Starú dámu roky využíva jej synovec, kvôli ktorému sa vzdala všetkého svojho majetku a každý mesiac mu pravidelne odovzdáva aj svoj dôchodok. „Nepodarenému synovcovi“ sa však stále máli, a tak svoju tetu prinúti spísať poslednú vôľu, kde všetok svoj majetok zanecháva jemu. Od tejto chvíle synovec začne spriadať plány na jej vraždu, stará dáma však vezme osud do svojich rúk, učiní rázne opatrenia na svoju ochranu a urobí s mladým „nespratníkom“ poriadky. Nie však tak, ako si myslíte…
Edgar Allan Poe – Literárny život pána Thinga Boba, niekdajšieho zakladateľa „Goosetherum Foodle“
Aj keď väčšina z nás pozná spisovateľa Edgara Allana Poea ako autora hororových poviedok a detektívok, napísal aj zopár menej známych humorných poviedok, na ktoré sa popri jeho slávnych dielach tak trocha neprávom zabudlo. Jednou z nich je aj poviedka s nezvyčajne dlhým názvom Literárny život pána Thinga Boba, niekdajšieho zakladateľa „Goosetherum Foodle“. Názov je však veľmi príznačný, táto poviedka doslova paroduje magazíny vtedajšej doby venujúce sa literatúre a literárnej kritike. Poe v tejto poviedke vtipným spôsobom poukazuje na fakt, že literárni kritici často posudzujú diela mladých autorov len na základe ich mena, a tak sa stáva, že bezcenné diela dostanú neprimerane pochvalnú kritiku; naopak, kvalitné diela sú kritikmi zatracované. Ak vezmeme do úvahy fakt, že Edgar Allan Poe počas svojho života veľa uznania za svoju prácu nezískal a slávnym po celom svete sa stal až po svojej smrti, dajú sa v tomto diele do istej miery hľadať aj autobiografické prvky. Avšak či to tak naozaj je, sa nikdy nedozvieme.
Michail Bulgakov – Psie srdce
Bulgakov vo všetkých svojich dielach reflektuje vtedajšiu ruskú sovietsku spoločnosť, a to kriticky, ale aj s nadhľadom, stručne povedané, zábavným spôsobom približuje čitateľovi jej špecifiká. Poviedka Psie srdce je (aj v dnešnej dobe) sci-fi príbehom, v ktorom hlavnú postavu predstavuje túlavý pes Šarik (neskôr Poligraf Poligrafovič Šarikov). Šarik sa bezcieľne túla po moskovských uliciach, trpí hladom a zimou, až kým sa ho neujme istý vážený profesor, ktorý ho chce využiť na svoj vedecký pokus, v ktorom experimentuje s ľudskými a zvieracími orgánmi. Predpokladá, že pes operáciu neprežije, ale mýli sa a na jeho veľké počudovanie sa Šarik veľmi rýchlo zotaví. V krátkej dobe sa však začnú diať čudné a nevysvetliteľné veci. Keď sa spojí typický bulgakovský humor, sci-fi zápletka a sovietske Rusko, výsledok jednoducho stojí za to. 🙂
Komentovať