Kto by nepoznal najfotogenickejšiu scenériu Slovenského raja? Ak náhodou neviete, o čom je reč, rada vám ju predstavím. Hoci je Tomášovský výhľad miestom, ktorého plná krása najväčšmi vynikne v letných mesiacoch, aj v zime pôsobí čarovne. Sama som sa o tom presvedčila na našom minivýlete. Presvedčím aj vás vďaka krásnym fotografiám? 🙂
Keďže sme ja a moje kamošky turistické typy, nemohli sme po všetkých tých tortúrach skúškového len tak sedieť doma. Rozhodli sme sa zorganizovať minivýlet, hoci teplomer ukazoval sedem stupňov pod nulou a ujo z Jojky hlásil pribudnutie niekoľkých centimetrov snehu. Ako milovníčky prírody sme túžili spoznať jej nové zákutia. Hľadali sme teda miesto, kde ani jedna z nás predtým nebola. Tatry sme pomedzi skúšky navštívili už niekoľkokrát (hej, šikovné sme), preto išli tentokrát bokom. Vybrali sme si práve Tomášovský výhľad, na ktorý sme počuli už mnoho chvál. Okrem iného sme závideli instagramerom parádne fotky z tohto dychberúceho miesta a chceli sme ho vidieť na vlastné oči.
Túry v zime nie sú žiadna sláva, ak nemáte v termoske rum s čajom čaj s rumom a dostatočný počet vrstiev oblečenia. Neboli by sme však správne turistky, keby sme sa na všetko poriadne nepripravili. Náladu nám mohli pokaziť už len meškajúce vlaky (ešte že sú zadarmo) a zabudnutá desiata v chladničke. Viva la Lidl na košickej stanici! Vďaka nemu som mala čo jesť. (A keďže som mala týždeň pred výplatou, horko som zaplakala nad zbytočným plytvaním peňazí.) Aj napriek potenciálnym a reálnym rizikám sa nám však podarilo dôjsť na miesto štartu nášho výletu.
Veľkým pozitívom je, že výstup na „malú“ vyvýšeninu Tomášovského výhľadu nie je zdĺhavý ani náročný, preto je vhodný aj na zimné obdobie. My sme si vybrali variant, ktorý štartuje v dedinke Spišské Tomášovce. Presný a spoľahlivý opis tejto minitúry nájdete tu. Samozrejme, ak máte pocit, že máte na viac, môžete sa pokochať výhľadom a pustiť sa ďalej turistickými chodníkmi. My sme však radšej neriskovali.
Cesta od železničnej stanice po samotný výhľad nám zabrala menej ako 50 minút. Sme však dosť spomalené a kondičku nemáme bohvieakú, takže netvrdím, že by to rovnako dlho trvalo aj vám. Takmer polovica turistického chodníka vedie „tradičnou slovenskou dedinou“. Nebolo by na tom nič zlé, keby sa za nami na jej konci nerozbehol voľne potulujúci sa pes. Brechal na nás až po druhé rázcestie, kým sa nezjavili ďalšie obete, na ktoré sa mohol zamerať. Bolo zrejmé, že nemal náladu na turistov. Garantujem vám, že ho stretnete aj vy, ak sa tam niekedy vyberiete. Pre mňa ako človeka so silnou fóbiou zo psov to bol zásadný faktor výletu. Prirodzene, ak ste milovníkom agresívnych psov, nepochybujem, že vás táto informácia poteší.
A keďže vám prinášam tieto krásne fotografie, je zjavné, že sa nám v zdraví podarilo dôjsť do cieľa. Nestratili sme sa a dokonca nás ani nepohrýzol pes. Hoci mal tento výlet svoje negatíva, určite stojí za to vybrať sa sem aj v zime. Pre zlú viditeľnosť a sneženie sme síce nevideli Vysoké Tatry, pohľad na priľahlé lesy bol však rovnako čarovný. Po výlete sme si, samozrejme, dopriali teplú kávičku a dobré jedlo v miestnej (a asi jedinej) reštaurácii a poriadne sme sa zohriali. Určite sa sem prídeme pozrieť aj v lete, aby sme porovnali letné a zimné fotografie. 🙂
Čo nás naučil tento výlet?
- Pri teplote −7 °C sú jedny extra hrubé ponožky málo. Odporúčam dva páry extra hrubých ponožiek.
- Poriadne si skontrolujte, či ste si vzali desiatu. Pre istotu aj trikrát.
- Počas potuliek prírodou si treba dávať pozor nielen na divo žijúce tvory, ale aj na vidieckych psov. Pravdepodobnosť, že vás môžu zožrať, je rovnako vysoká ako pri divých zvieratách.
Komentovať