Slovenské kiná valcujú v poslednom čase mnohé trháky, z ktorých všetky sú z dielní zahraničných tvorcov. Patria sem filmy ako napríklad Star Wars: Sila sa prebúdza, Revenant alebo Deadpool. Všetky tieto filmy lámu rekordy v návštevnosti a ľudia si na ne ochotne kupujú lístky aj viackrát. Je možné, že by podobný úspech dosiahol najnovší slovenský detektívny film Červený kapitán?
Knihy spisovateľa Dominika Dána, ktorý svoju pravú totožnosť maskuje týmto pseudonymom, sa objavujú na pultoch po celom Slovensku a Českej republike už od roku 2005 a doteraz autor vydaldohromady dvadsaťjeden kníh. V poradí šiesta, Červený kapitán, sa po deviatich rokoch od svojho vydania dočkala sfilmovania. Ohlasy okolo príprav adaptácie Dánovej knihy boli zo strany fanúšikov veľmi pozitívne, ako však vyzerá výsledok práce filmárov?
Príbeh sa odohráva tri roky po nežnej revolúcii. Detektív Krauz, stvárnený poľským hercom Maciejom Stuhrom, a detektív Burger, ktorého si zahral Marián Geišberg, sú uznávaní detektívi z oddelenia vrážd, ktorí boli privolaní ku kurióznemu nálezu na miestnom cintoríne. Robotníci tam pri sťahovaní truhly našli v jednej z nich mŕtvolu s klincom zatlčeným v hlave. Čím hlbšie sa detektívi zahlbujú do tohto prípadu, tým viac sa ponárajú do tajomstiev, ktoré sa pred verejnosťou snažila ukryť bývalá Štátna bezpečnosť a o ktoré je nebezpečné sa zaujímať aj po revolúcii. Lenže detektíva Krauza nič neodradí od jeho práce.
Film sa rozbieha pomaly. Jednotlivé scénky postupne zobrazujú hlavné postavy, ukazujú nám prácu detektívov predovšetkým v teréne a jasne znázorňujú charaktery jednotlivých postáv. Ani jedna z postáv nezostáva v úzadí, každej je venovaná dostatočná pozornosť na to, aby ukázala, kto je zač, a to platí aj pre postavy vedľajšie, ako napríklad Krauzova manželka Sylvia.
Scenár Červeného kapitána zachováva štýl rozprávania príbehu presne tak, ako bol podaný v knihách. Je zrozumiteľný, akčné scény sú poňaté drsne, veľmi realisticky, a čo ma veľmi potešilo, do filmu boli zaradené mnohé vtipné prehovory, ktorými sú Dánove postavy charakteristické. Či už je divák filmu zároveň aj čitateľom Dánových kníh, alebo nie, nebude mu dlho trvať obľúbiť si jeho protagonistov.Humorné repliky na vážnosti príbehu nič neuberajú. Pri sledovaní filmu sa divák čoraz hlbšie ponára do zápletky, ktorá sa priamočiaro rozvíja. Akcie si divák užije mnoho a v zdravej miere. Naháňačky, bitky alebo prestrelky skvele dopĺňajú prepracovaný scenár, ktorý sa držal knižnej predlohy. A ak to aj v nejakých prípadoch neurobil, všetko prešlo konzultáciou so spisovateľom, takže príbeh je aj vo filmovom vyobrazení podaný tak, ako si to Dán predstavoval.
Na tvorbe filmu, ktorý je režisérskym debutom slovenského filmára Michala Kollára, sa podieľali Slováci spoločne s Čechmi a Poliakmi. Poslední zmienení prispeli predovšetkým hercom stvárňujúcim hlavnú postavu, Richarda Krauza. Podľa samotného autora predlohy, ktorý sa tiež zúčastnil na natáčaní, vyzerá vraj predstaviteľ Krauza, Maciej Stuhr, presne tak, ako si ho on sám pri písaní predstavoval, a musím dodať, že táto predstava sa tiež stotožňuje s tou mojou. Herec stelesnil postavu doteraz existujúcu len na papieri so všetkými črtami jej charakteru presne tak, ako bola v knihách opísaná. Stuhr si dal záležať, aby nielen vyzeral ako Krauz, ale aby sa ním aj naozaj stal. Krauzov parťák a mentor, Edo Burger, stvárnený Mariánom Geišbergom, je vo filme dokonalosť sama. Tak ako v knihe, sú aj vo filme Burgerove repliky inteligentné a predovšetkým vtipné a cynické. Geišbergovi padne postava Burgera ako uliata. Zápornú postavu si vo filme strihol Oldřich Kaiser. Je predstaviteľom Červeného kapitána, muža z radov bývalej Štátnej bezpečnosti, ktorý kladie otázky bez možnosti dopovedať na ne. Tento opis jeho postavy si očividne Kaiser vzal dosť k srdcu. Na plátne pôsobí chladne a bezcitne, presne ako v knihe. Účinkovanie v tomto filme bolo aj bodkou v hereckej kariére významného slovenského herca Ladislava Chudíka, ktorý si vo filme zahral jedného z kňazov. Krátky čas po natáčaní, v júli roku 2015, tento herecký velikán zomrel.
Príbeh Červeného kapitána sa odohráva v roku 1992 a film vyzerá, akoby sa v tých rokoch aj naozaj natáčal. Všetky novodobé stavby boli v postprodukcii odstránené a opäť sa objavil napríklad starý bratislavský Prior, autá, ktoré sú dnes používané už len v malej miere alebo vôbec, a aj produkty charakteristické pre svoju dobu vo svojich pôvodných baleniach, ako napríklad staré Tatranky alebo Granko. Tvorcovia si dali záležať na každom detaile a perfekcionisti, hľadajúci chybu v každej maličkosti, si v prípade Červeného kapitána neprídu na svoje. Divák vďaka tejto precíznosti môže pri sledovaní filmu naozaj cestovať v čase a dôkladne sa oboznámiť so životom v porevolučnom Česko-Slovensku.
Film má zo všetkých slovenských snímok údajne najväčší počet vizuálnych efektov a napriek tomu, že ich je tam naozaj mnoho, vôbec nepôsobia prehnane a vizuálna úprava je natoľko prepracovaná, že ju divák sotva spozoruje. Od revolúcie je Červený kapitán najdrahším slovenským filmom, ktorý rozpočtom prekonal slovenské snímky ako Jánošík z roku 2009 alebo Kandidát z roku 2013.
Nazmar nevyšiel ani jeden cent, tvorcovia filmu si dali na svojej práci záležať a šťastní môžu byť nielen fanúšikovia príbehov Dominika Dána, ale taktiež aj filmoví priaznivci všeobecne. Detektívka ako sa patrí s dobrou víziou uplatniť sa na najvyšších priečkach slovenskej kinematografie. Červený kapitán je vrcholným dielom doterajšej slovenskej filmovej tvorby, ktoré ukazuje, že slovenskí filmári potenciál určite majú.
Komentovať