17. novembra si Slováci a Česi prostredníctvom štátneho sviatku pripomínajú „Deň boja za slobodu a demokraciu“, pričom táto udalosť sa spája aj s tzv. Nežnou revolúciou, či s Medzinárodným dňom študentstva. V našom článku sa budeme venovať 17. novembru 1989, ktorý sa pamätnými písmami zapísal do dejín česko-slovenského národa ako deň, kedy sme spoločne povedali „DOSŤ“ komunistickému režimu. Týmto dňom sa teda odštartoval proces demokratizácie oboch spoločností, pričom zároveň je ale dôležité povedať, že názory na Nežnú revolúciu sa aj po skoro tridsiatich rokoch polarizujú.
Posledné desaťročia 20. storočia sa niesli v znamení vrcholiacej studenej vojny medzi západom na čele s USA a východom v popredí so Sovietskym zväzom. Obyvatelia tzv. Východného bloku, do ktorého patrilo aj vtedajšie Československo, sa cítili čoraz viac ukrivdení a nespokojní s porušovaním ich základných ľudských/občianskych práv a slobôd. Východný blok prestával aj po ekonomickej stránke plnohodnotne napĺňať potreby svojich občanov, s čím pochopiteľne rástla čoraz väčšia občianska neposlušnosť. V neposlednom rade svoju kľúčovú rolu zohrala aj nová československá a mladá generácia študentov, ktorí sa častokrát odmietli podriadiť autorite stelesnenej v KSČ a svoje vzory nachádzali v bohatých a slobodných západných štátoch.
V súvislosti s rastom občianskej nespokojnosti môžeme spomenúť udalosti ako pád Berlínskeho múru, či protikomunistické revolúcie v Poľskej a Maďarskej socialistickej republike, ktoré podobne ako u nás, viedli k pádu diktatúry proletariátu, čo otvorilo cestu dokorán západným hodnotám v čele s ľudskými a občianskymi právami, liberálnou demokraciou a kapitalizmom. Samozrejme ale proces demokratizácie prebiehal v bývalých komunistických krajinách špecificky. Svojský model s odlúčením sa od komunistickej diktatúry mali štáty pobaltského regiónu (Litva, Lotyšsko, Estónsko), inou cestou sa napríklad vydali Ukrajina a Moldavsko atď. Kým v jedných krajinách prebehol tento „rozchod“ s bývalým režimom efektívnejšie, tak v iných prípadoch môžeme dodnes badať rôznorodé autoritatívne prvky v politike národných štátov, ktoré navyše trpia pod nezvládnutým prechodom ku kapitalizmu a obrovskou mierou korupcie.
Nežná revolúcia je relatívne odlišná od iných, ktoré môžeme poznať či už z hodín dejepisu alebo filmov. Jednalo sa totiž o nenásilné zvrhnutie režimu, kde sa československí občania rozhodli vysporiadať sa s komunistami bez zbraní a masových násilností. Iniciátormi týchto protestov boli študenti, ku ktorým sa neskôr postupne začali pridávať osobnosti z kultúrneho sektora ako divadelníci, herci a pod. Neskôr sa začali pridávať aj iné skupiny obyvateľstva, vrátane prostého ľudu. Nežná revolúcia mala pochopiteľne aj svoje politické zastrešenie. Na Slovensku sa vytvorila známa skupina „Verejnosť proti násiliu“ a v Čechách „Občianske fórum.“ Vládnúca komunistická strana sa ale rozhodla spočiatku nevypočuť hlas ulice a proti pokojným demonštrantom používala miestami až brutálne násilie, čoho dôsledkom bol ešte väčší nárast antipatie voči KSČ.
Jej pád začínal byť čoraz viac reálnejší a nevyhnutnejší. Generálne štrajky a stále pretrvávajúce, ba zväčšujúce sa, protesty nakoniec prinútili dňa 7. decembra KSČ k rezignácií, pričom o pár dní neskôr odstúpil aj prezident Gustáv Husák. Do čela krajiny sa dočasne dostali Alexander Dubček (predseda čs. parlamentu /Federálneho zhromaždenia/ ) a Václav Havel (prezident ČSSR). Medzi prvotné kroky dočasnej vládnej garnitúry patrilo vypísanie slobodných a demokratických volieb, ktoré sa neskôr aj zrealizovali. Československý ľud si za svojich zástupcov zvolilo v júni 1990 už spomínané VPN a OF. Československo po zvrhnutí KSČ zmenilo aj svoj názov. Už sme nikdy viac neboli „socialistickou republikou.“ Aj Nežná revolúcia tak svojim podielom prispela k rozpadu celej koncepcie socialistického Východného bloku. Záverom studenej vojny bol neskôr aj rozpad Sovietskeho zväzu, ktorý bol sprevádzaný vznikom nových, relatívne samostatných, štátov na čele so súčasnou Ruskou federáciou.
Slovenská republika v súčasnosti. Bola Nežná revolúcia úspešná?
Ak sa pozrieme na príbeh našich dvoch porevolučných republík, tak môžeme badať tak pozitíva, ako aj negatíva. Československo po zvrhnutí KSČ a rozpade tzv. bipolárneho sveta sa takisto rozdelilo, na dva samostatné demokratické štátne útvary– Českú a Slovenskú republiku. Ak si naše krajiny porovnáme s mnohými inými štátmi Východného bloku tak môžeme hovoriť o niektorých úspechoch. Česko a Slovensko sú už dnes stabilnou súčasťou Európskej únie, NATO (v prípade Slovenska dokonca aj Eurozóny) a iných ekonomicko-politických zoskupení. Hoc 90. roky priniesli SR autoritatívneho Vladimíra Mečiara, tak po roku 1998 sme nastúpili na prozápadnú integračnú vlnu. Slovensko navyše patrí medzi TOP krajiny v kontexte slobody médií a to aj napriek nedávnej vražde investigatívneho novinára Jána Kuciaka.
Na druhej strane je tu ale korupcia, klientelizmus, netransparentnosť, arogancia moci, neplnohodnotná autonómia pri práci pre orgány činné v trestnom konaní a diskutabilné súdnictvo, ktoré na renomé SR nepridávajú, obzvlášť nie na domácej scéne, kde sa všetci stretávame s rôznorodými problémami a traumatizujúcimi kauzami. Samostatnými problémami našej spoločnosti sú aj tzv. prezliekači kabátov. Bývalí komunisti, proti ktorým bola Nežná revolúcia namierená, sa ako mávnutím čarovného prútika zmenili na demokratov a kapitalistov. Boli zničené alebo predané mnohé štátne podniky, vrátane družstiev, ktoré boli neodmysliteľnou a dôležitou súčasťou najmä stredoslovenských a východoslovenských regiónov, pričom dopad tejto zlej politiky môžeme dnes badať pri náhľade na čoraz väčšie regionálne nerovnosti s narastajúcim rozdielom bohatstva medzi západnou časťou nášho štátu a ostatnými oblasťami. Nežná revolúcia síce priniesla mnohé požadované zmeny, avšak naša spoločnosť má ešte stále na čom pracovať. Vyššie zmienené skutočnosti sa odrážajú aj na prieskume verejnej mienky, kde podľa IVO (Inštitút pre verejné otázky) iba 53% ľudí v roku 2017 vnímalo Nežnú revolúciu pozitívne. Máme teda na čom pracovať. V demokratickej spoločnosti sa však musíme spoliehať najmä na naše občianske sily a pripomínať politikom, že sú našimi sluhami a nie pánmi. Cez spoločenskú angažovanosť a verejnú kontrolu dokážeme našu krajinu posúvať ďalej.
Komentovať