UK PU, Prešov — Skvelý rozprávač, povolaním dramaturg SND a prednášajúci na VŠMU Daniel Majling prijal pozvanie Marty Součkovej, aby v spoločnej diskusii otvorili množstvo aktuálnych tém a v neposlednom rade predstavili knižnú tvorbu tohto slovenského autora.
Debutoval komiksom Rudo v roku 2015, ktorý najprv vychádzal ako príspevky na Facebooku, neskôr v knižnej podobe vyšiel v českom vydavateľstve Labyrint. Ruzká klazika (2017) je jeho prvou prozaickou knihou, ktorá zo strany kritikov získala na jednej strane nie úplné prijatie, na strane druhej nomináciu na cenu Anasoft Litera.
„Kritika akoby sa nedokázala dohodnúť, či je to len vtipná vydarená prózička, alebo niečo viac,“ konštatuje Marta Součková. Podľa nej táto antológia poviedok presahuje kategóriu komického, a preto sa pýtala priamo autora: „Zaujíma ma, keď si prišiel s nápadom vytvoriť knihu fejkov a zároveň si šiel do ruského kontextu a ruským hodnotám, nedostal si sa k obavám, či to nebude lacné?“
Aby sme vysvetlili „fejkovanie“ aj pre tých, ktorí ešte nemali príležitosť čítať túto knihu, autor v nej použil zaujímavú metódu, kde vymýšľa vety tváriace sa ako ruská klasika a istým spôsobom ich napodobňuje. „Nápad s fejkovaním prišiel vtedy, keď už väčšina týchto príbehov bola aspoň tematicky hotová. Druhý krok bolo pridanie humoru, ktorý pramení z toho, že som sa na veci skúsil pozrieť s nadhľadom,“ vysvetľuje Majling. „Humor slúži ako snaha dostať sa z existenciálnych situácií a keď sa do tohto podarí primiešať reflexia politickej, spoločenskej alebo náboženskej situácie, pre mňa je tento humorný pohľad za určitých okolností oveľa presnejší ako tragický.“
Okrem autorskej skúsenosti sa však Marta Součková s hosťom rozprávali aj o jeho práci dramaturga a pedagóga a o prienikoch, ktoré tieto dve povolania (či poslania?) ponúkajú. Publikum univerzitnej knižnice zaujímalo aj ich porovnanie, preto jednou z otázok bolo, či Daniel Majling pociťuje zodpovednosť za to, čo povie študentom, a či je väčšia ako pri písaní.
„Tá zodpovednosť je obrovská, preto napríklad beriem študentov do divadla, keď skúšame, aby videli aj moju neistotu, moje váhania. Nielen ja od nich ťahám rozumy, ale snažím sa ich pripraviť aj psychicky na to, čo ich čaká. Upozorniť ich na to, že možno vytvoria inscenáciu, ktorú v médiách vôbec neprijmú. Takže oni sa učia v praxi a mne zas pomáhajú svojimi postrehmi,“ vysvetľuje Majling.
Zároveň však podčiarkuje: „Keby človek robil vždy len to, na čo má chuť, tak sa mu veľmi ľahko môže stať, že sa uzavrie v konzerve svojich tém.“ Jedným zo spôsobov, ako si človek dokáže rozšíriť svoje obzory, je určite čítanie literatúry. Čo to znamená pre Daniela Majlinga?
„Čítanie kníh pre mňa nie je len hobby. Je to možno jediný spôsob, ako môže človek transcendovať z hraníc, ktoré mu dala výchova, náboženské presvedčenie či svetonázor. Ja nikdy nebudem ženou žijúcou vo viktoriánskej dobe, ale vďaka knihám Jane Austenovej to môžem naozaj zvnútra zažiť, o čom rozmýšľala a aké mala postoje. Spoznať tak historickú genézu určitých problémov, a teda zbaviť sa pohľadu, že to, čo si my myslíme, je objektívna pravda.“
Nejde však len o veci minulé. Daniel Majling aktualizuje funkciu literatúry a upriamuje pozornosť na jej dôležitosť aj dnes.
„Môžem sa skutočne pozrieť na veci pohľadom niekoho iného a vo svete, kde sa dialógy zvrhávajú na ideologickú prestrelku, to vôbec nie je banálna úloha literatúry. Preto mám v knižnici knihy s autormi, s ktorými nesúhlasím, pretože nechcem tých ľudí odrezať. To by bol začiatok genocídnej mentality spoločnosti – démonizovať ľudí, s ktorými nezdieľam rovnaký názor a zbaviť ich ľudského atribútu. Ak je pre spoločnosť dôležité, aby sme dokázali vstupovať do dialógu s ľuďmi, ktorí sú cudzí, iní, literatúra v tomto zohráva obrovskú úlohu. Z toho pramení moja zodpovednosť, ako naučím svojho študenta byť citlivý k literatúre a vybudovať jeho vzťah k literatúre.“
Komentovať