Michal Pavlík je už tretí rok katolíckym kňazom. Vyrastal v obci Staré v okrese Michalovce. Študoval na univerzite Gregoriana v Ríme a vo Frankfurte. Ako diakon a novokňaz pôsobil na Farnosti Svätej rodiny v Košiciach a od júna 2019 pôsobí ako kaplán na Farnosti Krista Kráľa na prešovskom sídlisku Sekčov. V rozhovore sme si dočasne vymenili roly a vyspovedali ho nielen o jeho živote a práci, ale tiež o rozdieloch medzi Košicami a Prešovom a prečo má podľa neho viera v súčasnom svete ešte stále svoje miesto.
S výberom životného povolania sa často spája určitá motivácia, impulz (zážitok, skúsenosť). Pri kňazskej službe to rozhodne platí dvojnásobne. Čo to bolo v Tvojom prípade?
Ťažko hovoriť o konkrétnej skúsenosti, ktorá by ovplyvnila do značnej miery môj život natoľko, aby som povedal: „Presne vtedy som sa rozhodol.“ Bolo to postupne a bolo to cestou. Myslím, že to rozhodnutie prichádzalo prirodzene. Pre mladého človeka je veľmi dôležitý príklad niekoho, kto je pre neho vzorom, aby sa vybral na takúto cestu. U mňa to bolo ešte na základnej škole. Patril som medzi tých, ktorí boli vo farnosti aktívnymi členmi. V tomto prostredí bola viera žitá tradičnejším spôsobom. Každý bol rímskokatolíkom, chodil v nedeľu do kostola.
Avšak, príklad a vzor kňaza, ktorý žil spolu s ľuďmi a pre ľudí, pomáha človeku vzbudiť túžbu chcieť rovnakým spôsobom slúžiť. Príklad kňazov, ktorí boli v našej farnosti, mi v tomto veľmi pomohol. Už od obdobia, keď som si uvedomoval ich prítomnosť, až po to posledné rozhodnutie: „Áno som tu a chcem slúžiť.” Celý ten proces bol postupný a prebiehal skrz ľudí, ktorí žili svoje povolanie.
Nemožno zabúdať i na rodičov, ktorí mi ukazovali, že žiť autenticky, žiť kresťansky a žiť hodnotne pre druhých sú v živote najdôležitejšie. Najmä ich postoj, ktorý prezentoval vieru ako slobodu. Tak mi sprostredkovali atribúty viery, Boha a povolania. Možno by človek čakal nápadité situácie, momenty pri adoráciách, ale ja by som to prirovnal k tomu malému horčičnému zrnku, ktoré bolo zasiate do zeme. Postupne rástlo, až vyrástlo v strom povolania, z ktorého teraz môžu mať osoh všetci ľudia, ku ktorým som poslaný. A ja z toho môžem zažívať radosť a naplnenie.
Poďme na súčasnú spoločnosť. Stále sme svedkami kritiky od staršej na mladšiu generáciu, vnímame generačnú medzeru vo vzájomnej akceptácii a pochopení. Tento jav sa však paradoxne opakuje asi pri všetkých generáciách, počnúc Sokratom v jeho výroku o mládeži a prepychu. Ako kňaz prichádzaš do styku s viacerými generáciami a určite ho registruješ nielen z kazateľníc. Je tento jav stereotypným javom, hraje v ňom nejakú rolu rozhranie starého a nového politického režimu?
Generačný rozdiel je prirodzený fenomén, ktorý z hľadiska sociológie môžeme pozorovať. Neviem, nakoľko je autentické, aby som ako reprezentant jednej generácie hovoril o tej druhej, ale služba kňaza mi dáva možnosť nahliadnuť do spôsobu myslenia mnohých generácií. Či tej najstaršej, generácie označovanej ako tej mladej či generácie tých najmenších pri výučbách náboženskej výchovy. Tie rozdiely tu prirodzene sú, a myslím si, že aj po tej prirodzenej rovine súvisia so zrelosťou človeka. Respektíve reprezentantov danej generácie.
Človek, ktorý je starší je rozvážnejší. Možno aj menej odvážny. Ťažko si zvyká na nové, učí sa nové a spoznáva nové. U mladej generácie tento potenciál samozrejme je, a preto rada vyhľadáva, spoznáva a robí veci, ktoré staršie generácie vnímajú možno ako nerozvážne, alebo na ne nazerajú s dešpektom. Mám však za to, že tak, ako je pre človeka prirodzené dozrievať, tak aj spoločnosť má rôzne fázy svojej detskosti, svojej mladosti a svojej zrelosti. Ako spoločnosť prirodzene existuje, tak tu budú aj tieto rozdiely.
Nie je súčasná mladá generácia skutočne unikátna a odlišná v dôsledku rýchleho technologického a informačného rozvoja?
Nemožno zabúdať na to, že technologický rozvoj za ostatné roky, resp. za toto storočie napreduje bleskovým tempom. O to viac je možno badateľnejší tento rozdiel. Technológie, ktoré boli kedysi sotva predstaviteľné, sa teraz stávajú čoraz bežnejšou súčasťou života. Preto sa tieto rozdiely najmä v tejto oblasti môžu prehlbovať. Ja to však nevnímam ako problém, ale ako výzvu, aby sa jednotlivé generácie mohli navzájom spoznávať a jedna od druhej sa učiť. To, čo nás zdanlivo z vonkajšieho pohľadu rozdeľuje a buduje priepasť, sa nám zároveň stáva príležitosťou k službe, k rešpektu a k pohľadu spoznávať.
Mladí a deti môžu zakúsiť trošku zrelosti, starší zas môžu zažiť nanovo trošku detinskosti a mládežníckeho vitálneho elánu, ktorým disponuje mladšia generácia. Na jednej strane výzva a pozvanie, ktoré treba prijať. Na druhej strane problém, ktorý nemožno nevnímať. Je to úloha nás, tejto generácie, ktorá pôjde skôr v ústrety so svojím elánom a zvedavosťou k tým zdržanlivejším a starším.
Keď sme pri generáciách, väčšina odborníkov sa zhodne, že viera je z historického hľadiska v našom prostredí silno generačne uchovaná. Stretávame sa v súčasnosti aj s formálnym prežívaním viery, ktorá vyplýva zrejme z tejto spoločenskej tradície. Krst je v podstate v tomto prípade skôr slávnostná udalosť s oslavou a birmovku mnohí nazývajú rozlúčka s kostolom za prítomnosti biskupa. Ako to vnímaš ty ako kňaz?
Hovorí sa o takzvanej kolieskovej tradícií kresťanov. Označuje kresťanov, ktorí sú dovedení do kostola. Prv ako deti, ešte keď sú úplne malé, sú dovedené do chrámu preto, aby boli pokrstené. Neskôr ich ako snúbencov privezú opäť rodičia, aby si vyslúžili navzájom sviatosť manželstva. A potom, asi ten najsmutnejší moment v živote človeka, keď ho odvážajú v rakve. Trojité stretnutie v chráme pre mnohých veriacich.
Prežívanie v chráme podľa mňa nie je jediným stretnutím s Bohom. Boh k nám hovorí neustále, ale v chráme sa odohráva akoby vrchol, ku ktorému každý ešte nedošiel a nedozrel. Boha objavujeme cez stvorené veci, cez stretnutia i cez situácie, ktoré prežívame. Ale často zlá skúsenosť (možno aj s veriacimi), ktorú v živote mám, alebo kríž, ktorý nesiem, sú tak priťažké, že nedokážem dôjsť k tomu pomyselnému vrcholu stretnutia s Bohom, ktorý sa nám dáva tak osobne. Či už sa nám dáva vysluhovaním sviatostí, v liturgii, svätej omši alebo sviatosti zmierenia, dáva sa nám týmto slávnostným, teda cirkevným spôsobom. A v tejto neschopnosti vidím podstatu problému.
Exupéry vraví, že to podstatné dokážeme vidieť len srdcom. My ľudia, ktorí sme dedičmi modernizmu, sme sa naučili nazerať len očami a všetko kvantifikujeme. Dávame veciam hodnotu na základe toho, aká je ich materiálna hodnota. Preto prestávame vidieť srdcom. Prestávame vnímať a vidieť Boha tam, kde je. Pretože Boha nemožno kvantifikovať na počet ružencov, na počet účastí na nedeľnej svätej omši, ale podľa toho, nakoľko sa ja otvorím Jeho pôsobeniu. Pozrime sa na vec z opačnej strany. Boh nepotrebuje našu prítomnosť v kostole. My ale potrebujeme stretnutie s Ním. Liturgia nie je kvôli Bohu, ale kvôli nám. On sa nám dáva takýmto zvláštnym a exkluzívnym spôsobom. Keď prestávame vidieť srdcom, nevidíme význam na tom, účastniť sa práve na takýchto stretnutiach. Takže ak chceme, aby ľudia nanovo zažili krásu takéhoto stretnutia, musíme ich nanovo naučiť nazerať srdcom. Aby veci videli skutočne aké sú, nie ako sa javia.
Ako prezentovať vieru v súčasnosti nenútene, na druhej strane v nej zostať pevným?
Latinské príslovie hovorí „verba movent, exempla trahunt”. Slová môžu človeka akosi pohnúť, ale to čo skutočne ťahá a čo je hlavnou motiváciou je práve príklad. Príklad žiť vieru autenticky a radostne. Evanjelium – „radostná zvesť“, ku ktorej sme všetci pozvaní a ktorá zaznela tým, že apoštoli našli prázdny hrob a potom sa stretli so zmŕtvychvstalým Kristom, je pre nás tou radosťou, ktorú máme žiť.
Možno sme príliš melancholickí a zahľadení do problémov každodennosti. Možno sa z prirodzených dôvodov nevieme tešiť a ťažkosti každodennosti na nás doliehajú. Ale stále, odpoveďou, ktorú máme žiť a autenticky sprostredkovať je „Kristus vstal z mŕtvych“. Pavol píše, že ak by to nebolo tak, márna by bola naša viera. Ale my sme presvedčení o tom, že práve jeho zmŕtvychvstanie nám otvára úplne nové horizonty a dáva nám dôvod tešiť sa.
Tak ako je nákazlivý pesimizmus, osobne si myslím, že omnoho nákazlivejšia je radosť. Úsmev z toho, že sme spasení. V tejto nádeji sme povolaní takto odovzdávať vieru. Viera sa neodovzdáva podľa mňa príkazom, nanútením, zdvihnutým ukazovákom alebo päsťami, ktoré chcú človeka násilím k niečomu priviesť. Viera sa prijíma a žije v slobode. Je prítomná pre slobodu. Práve v tejto slobode môžeme dať Bohu svoje áno.
Ak zoberieme udalosti evanjelia, stále Boh pozýva človeka v slobode a pozýva ho k nejakej radosti, aj keď je sprevádzaná otázkami a neistotami. Viera však nie je o istotách, ale o radostnom a plnom vzťahu s Bohom. Ak chceme hovoriť o viere, bez radosti a bez slobody o nej hovoriť nemožno.
Je svedectvo jednotlivca presvedčivé? Okolie môže podobný príklad vnímať len ako subjektívnu skúsenosť a ľahko ho spochybniť.
Cirkev je spoločenstvo. Spoločenstvo tvoria jednotlivci, ktorí majú rozdielnu skúsenosť. Myslím, že Boh je ten, ktorý zastrešuje všetky skúsenosti a ktorý nám dáva východisko z akejkoľvek situácie. Samozrejme, cirkev ako komplex veriacich a jednotlivcov zažíva ľudí, ktorí zomierajú na rakovinu v starobinci, ale tiež mladých, ktorí stoja pred oltárom a v radosti si dávajú svoje áno, i mladých, ktorí možno zažívajú ťažkosti s rozchodom. Toto všetko je vlastne zastrešené Bohom, ktorý nám hovorí: „Radujte sa zo života, ktorý som vám ja dal. Pretože nič na tomto svete a žiadna negatívna skúsenosť nie je silnejšia ako moje zmŕtvychvstanie. Ako aj život, ktorý som vám dal.“
Sú rôzne uhly pohľadu a životné situácie, ale spájajú sa na tom najparadoxnejšom mieste. Je to miesto kalvárie a kríža. Je zaujímavé, že kríž tvorí horizontála a vertikála. Vertikála, ktorá spája Nebo so Zemou, čiže človeka, ktorý sa spája s Bohom. A horizontála, ktorá spája akoby všetkých ľudí. Práve v strede je otvorené Ježišovo srdce. Nakoľko to môže znieť emocionálne, práve tam je miesto, kde sa stretávajú všetky rozdielne skúsenosti, všetky bolestivé a radostné situácie, pretože práve tam na nás Boh vylieva milosť, ktorá je prístupná každému jednému z nás. Milosť, ktorá nám pomôže pochopiť a nájsť východisko z každej situácie.
Povedať, že moja individuálna skúsenosť je natoľko zlá, že nemôžem uveriť Bohu, ma vlastne môže priviesť pod kríž, kde nájdem svoje miesto a tam zažiť skúsenosť, ktorá mi dá zažiť radosť. Boha na tomto mieste možno nájsť iba skryto, no napriek tomu tam možno načerpať silu, odhaliť svoje miesto a svoju úlohu v Božom pláne.
Ak ideme k samotnej podstate viery, má ešte viera miesto v dnešnom pretechnizovanom, racionálnom svete?
Čím viac človek vstupuje do techné, do kolobehu každodennosti, kde akoby strácal kontakt s ľudskosťou, kde sa človek stáva iba číslom, kde je dôraz na indivíduum, práve tam má viera miesto. Veď ako hovorí pápež sv. Ján Pavol II. – „VIERA a ROZUM sú ako dve krídla, ktorými sa ľudský duch povznáša ku kontemplácii o pravde.“ Na starogréckom chráme v Delfách je napísané: „Poznaj seba samého“. Rovnakými slovami začína aj encyklika Jána Pavla II. Fides et Ratio.
Ak sa chce človek skutočne poznať, tak musí poznať aj tento aspekt. Aspekt viery. Už od útleho detstva sa učíme dôverovať. Učíme sa bezpodmienečne dôverovať rodičom, učiteľom a máme v sebe ten potenciál veriť. Keď som sa ako učiteľ náboženskej výchovy pýtal detí tretieho ročníka základnej školy, či dôverujú svojim rodičom, tak bezpodmienečne odpovedali všetci áno. „A prečo?“, to bola druhá otázka. Odpoveď bola tiež pomerne jasná. „Pretože nás majú radi a nikdy by nechceli pre nás niečo zlé.“ Práve tu vidíme, prečo je viera dôležitá. Neupravuje len náš vzťah s Bohom, ale aj naše vzťahy navzájom.
Viera nás učí byť ľudskejšími. Učí nás byť otvorenejšími, pretože viera je vzťah. Ak chceme byť vo vzťahu autentickí, úprimní, tak podľa mojej skúsenosti a podľa toho čo žijem, mi viera pomohla byť plnším a radostnejším človekom. Tým, že sa otváram Bohu, otváram sa jeho milosti. Otváram sa jeho pôsobeniu, a tak spoznávam viac sám seba, spoločnosť i ľudí. Pochopil som, že mu môžem dôverovať, pretože ma miluje. Tento pocit môže človek v dnešnom svete strácať. Preto je viera pre človeka dozaista nevyhnutná.
Na záver trochu voľnejšia otázka o povestnej rivalite medzi dvomi veľkomestami východu. Vo svojej službe si pôsobil ako diakon a kňaz od jesene 2017 do leta 2019 vo Farnosti Svätej rodiny v Košiciach. V Prešove si v službe od leta tohto roku na sídlisku Sekčov. Je známe, že medzi Prešovom a Košicami panuje určitá rivalita. Nie si krajanom ani jedného z nich, ale s obomi máš už pomerne dosť skúseností. Ako vnímaš tieto dve mestá?
Človek by nemal nadŕžať nikomu. Ak ich porovnám s inými mestami ako napríklad Rím alebo Frankfurt, tak sú to milé provinčné mestečká. Ak urazím oboch, nebude sa hnevať ani jeden ani druhý, respektíve sa budú hnevať obyvatelia oboch miest. To však skôr taký žart na začiatok.
Vzdialenosť medzi jedným a druhým mestom je pomerne malá i na slovenské pomery. Tieto miesta spája dokonca hlavný diaľničný ťah, čiže komunikácia, výmena pracujúcich je pomerne čulá. Predsa však vidno regionálny rozdiel, možno i nastavenia mentality jednotlivých ľudí.
A ako na tom boli jednotlivé farnosti s ich veriacimi?
Ak ide o farnosti, zažil som len istú časť, reprezentatívnu vzorku jednej i druhej farnosti. Ale podstatný rozdiel, ktorý možno vnímam, je vzťah k farnosti. Nemôžem hovoriť vo všeobecnosti, pretože okrem súčasnej, mám skúsenosť iba z jednej farnosti (Farnosť sv. Rodiny na sídlisku Dargovských hrdinov). Aj v jednej aj v druhej sa nachádzajú ľudia, ktorí reprezentujú obetavých ľudí žijúcich vo farnosti. V Prešove je ale ich počet možno väčší. Je väčší záujem žiť vo farnosti a pre farnosť, čerpať z nej to spoločenstvo, čerpať silu z tohto spoločenstva a dávať mu nezištne kúsok seba. Nemožno povedať, že by v Košiciach niečo také nebolo, ale myslím, že v menšej miere. Je tam väčší princíp anonymity a možno aj migrácie medzi jednotlivými farnosťami. Tu, v Prešove, je človek skôr lokálpatriotom a v tejto farnosti sa dáva do služby celý.
Ďakujeme za rozhovor a v mene redakcie prajeme veľa budúcich úspechov v kňazskom povolaní, chuť, entuziazmus, veľa radosti a síl do ďalšej práce a duchovného boja.
Rozhovor bol autorizovaný.
Komentovať