Vysokoškolský areál Prešovskej univerzity nesídli na ulici 17. novembra len tak, pre nič za nič. Medzinárodný deň študentstva si pripomíname už od roku 1939. Na rok 2019 navyše pripadá aj 30. výročie Nežnej revolúcie, ktorá znamenala veľký zásah do našich dejín. Unipo Press si pri tejto príležitosti pripravil sériu článkov, ktorá čitateľom priblíži udalosti a atmosféru revolučného obdobia. Čo vlastne znamená tento dátum pre Slovensko? A prečo by sme si mali najmä my, študenti, vážiť konanie našich rodičov, ktorí nabrali v novembri ’89 odvahu a postavili sa za lepšiu budúcnosť?
Sloboda, demokracia či hrdé hlásenie sa ku kresťanskej viere. Samozrejmosti dnešnej doby boli niekedy len predstavami, ktoré Slováci a Česi nepoznali na vlastnej koži. 41 rokov komunistického režimu sa vpísalo do dejín našej krajiny ako obdobie absencie slobody a neustáleho strachu. Oslobodením z tohto režimu, ktorý bol mnohokrát označovaný za teror, bola Nežná revolúcia v roku 1989, ktorú si pripomíname 17. novembra.
Komunistický režim v Československu
Po druhej svetovej vojne sa Československo spamätávalo zo škôd, ktoré na našom území spôsobila Nemecká ríša. Po oslobodení Červenou armádou v máji 1945 sa tak mohli Slováci a Česi opäť nadýchnuť a budovať tretiu československú republiku. Štát fungoval pod dočasným štátnym zriadením necelé 3 roky. Následnými voľbami vo februári 1948 sa k moci dostala Komunistická strana, ktorá priniesla obdobie tzv. ľudovej demokracie. Nasledovalo 41 rokov, ktoré výrazne poznačili aj dnešnú podobu Slovenskej a Českej republiky.
Komunistov už od druhej svetovej vojny výrazne podporoval Sovietsky zväz. Ak sa opýtate svojich starých rodičov, ako sa žilo v období komunizmu, jednoznačne spomenú základné charakteristické črty ako chýbajúcu demokraciu, utláčanie slobody a kresťanstva či nemožnosť vycestovať najmä do západných krajín, no niektorí sa nad týmto obdobím aj pousmejú.
Čo by takýto režim znamenal pre dnešného mladého človeka?
Medzi ľuďmi, ktorí zažili komunizmus na vlastnej koži, sa často stretneme s názorom, že v konečnom dôsledku sa nežilo až tak zle. Každý dostal prácu, každý mal kde bývať, ľudia mali sociálne istoty a pokiaľ sa nesnažili postaviť proti režimu, žili si pokojne a bez väčších problémov. Vyrábali sa kvalitné produkty, ktoré vydržali dlhé roky, a štát vo veľkom podporoval a dotoval šport a kultúru.
Na dejiny je ale potrebné pozrieť sa z oboch strán, v otázke ľudských životov obzvlášť. Mnoho mladých ľudí si nevie predstaviť, akým štýlom by museli počas komunistickej vlády žiť, aké by im boli určené hranice a čomu všetkému by sa museli podvoliť. Ako by vyzeral náš život, ak by sme momentálne žili pod vládou komunistov?
Na univerzitách by študovalo omnoho menej študentov, vďaka čomu by dostal každý absolvent možnosť uchytiť sa na trhu práce vo svojom odbore. Avšak veľa šikovných študentov by študovať nemohlo. Nie preto, že by na to nemali vedomosti. Stačilo by, že niekto z ich rodinných príslušníkov nevyhovuje požiadavkám predstaviteľov štátu. Cestovanie do západných krajín by bolo kvôli Železnej opone, ktorá oddeľovala západný a východný blok, priam nemožné. Rovnako by ste mohli kruto zaplatiť za zverejňovanie, dnes veľmi obľúbenej, politickej satiry a z médií by ste sa vďaka silnej cenzúre dozvedeli len minimum informácií.
V podstate by ste mali 3 možnosti: stať sa disidentom a bojovať proti režimu, no žiť v neustálom strachu z následkov vašich konaní; emigrovať z krajiny, čím by ste sa však dopustili nelegálneho skutku, za ktorý by ste mohli byť potrestaní; alebo aspoň navonok spolupracovať, nerobiť problémy a myslieť si svoje. Spolupráca by však mohla predstavovať riziko, že ublížite svojim priateľom a blízkym, ktorí by sa rozhodli čeliť režimu inak, ako vy.
Kľúče k odomknutiu slobody
Koncom 80. rokov to v československej spoločnosti poriadne vrelo, no veľká zmena sa dostavila až v novembri 1989. V piatok 17. novembra 1989 si študenti pripomínali 50 rokov od násilného zatvorenia českých vysokých škôl nacistickým Nemeckom v roku 1939 – práve kvôli tejto udalosti je 17. november vyhlásený za Medzinárodný deň študentstva.
Do pražských ulíc vyšiel 15-tisícový dav ľudí, nad ktorým sa niesli transparenty s heslami za zmenu politických pomerov. Sprievod došiel až na Národnú triedu, kde ho zastavila polícia. Toto stretnutie však v prvých okamihoch nevyústilo do nepokojov, práve naopak. Ľudia podávali Zboru národnej bezpečnosti karafiáty a snažili sa pokojne diskutovať. Preto o tejto revolúcii hovoríme ako o nežnej alebo zamatovej. Pokojný priebeh však netrval večne.
Krátko po ôsmej hodine polícia brutálne zakročila a demonštrantov rozohnala pomocou obuškov a násilia. „Bezprostredne po 17. novembri, teda po tom neprimeranom zásahu polície, som bol v Prahe. Videl som ešte nie celkom zaschnutú krv na chodníkoch vo Vodičkovej ulici, na Národnej tříde a tak ďalej…“ povedal pre denník SME Milan Kňažko, jeden z hlavných predstaviteľov Nežnej revolúcie.
Počas nasledujúceho víkendu sa v celom Československu rozhorčene diskutovalo o ďalšom postupe. Študenti spojili sily s hercami a vytvorili plán na týždenný a generálny štrajk. Dovtedy bolo slovo štrajk jednou veľkou neznámou. Umelci sa v priebehu Nežnej revolúcie výrazne angažovali. Dôsledkom ich aktivity bolo založenie hnutia Verejnosť proti násiliu v Bratislave. O niekoľko hodín sa pripojila aj Praha, kde vzniklo Občianske fórum. Slováci a Česi tak mali dve nekomunistické hnutia, ktoré začali organizovať mohutné demonštrácie v československých uliciach.
Ako pravda začala víťaziť
V pondelok 20. novembra sa začali námestia po celom Československu zapĺňať davmi ľudí, ktorí požadovali zmenu. Do ulíc vyšli všetci – pracujúci, umelci, študenti. Na vysokých školách prebiehali prednášky, kde sa diskutovalo o prichádzajúcich zmenách. Študenti sa spoločne dostávali do eufórie a tešili sa na novú, hoci zatiaľ neznámu, budúcnosť.
Protesty na námestiach podporovali umelci, herci, hudobníci a z pódií hlásali heslá ako Pravda víťazí, Nie sme ako oni a Sľúbili sme si lásku. Za najväčší symbol Nežnej revolúcie sa považuje štrnganie kľúčmi, ktoré znamenalo, že komunistickej vláde v Československu definitívne odzvonilo. Po týždni demonštrácií vypukol generálny štrajk, keď sa hospodárstvo krajiny na 2 hodiny úplne zastavilo. Tieto silné udalosti spôsobili postupný rozpad socialistického režimu, a to nielen v Československu, ale aj v okolitých krajinách východného bloku. Padla Železná opona a ľudia mohli pomaly začať slobodne cestovať a stretnúť sa so svojimi blízkymi, ktorí emigrovali do štátov západného sveta.
Veľká zmena sa udiala aj vo vedení štátu. Začiatkom decembra 1989 odstúpil posledný komunistický prezident Gustáv Husák a začali sa pripravovať slobodné voľby. 10 december je Svetovým dňom ľudských práv, čo Slováci a Česi využili na pochod z Bratislavy do Hainburgu, čím spečatili možnosť dostať sa za ostnatý drôt, ktorý ich roky delil od západných štátov.
29. decembra 1989 bol za nového Československého prezidenta zvolený Václav Havel, ktorý pôsobil ako ústavný vodca Občianskeho fóra a bol považovaný za silného disidenta. Prvé slobodné a demokratické voľby sa naplánovali na jún 1990. S koncom roka 1989 sa spája aj definitívny koniec komunistickej vlády v Československu a začiatok budovania demokratickej krajiny, v akej žijeme dnes.
Dejiny nám slúžia na to, aby sme sa z nich poučili
Tak, ako svet nie je čiernobiely, ani dejiny nemôžeme hodnotiť ako dobré alebo zlé. Každé obdobie v sebe nesie negatíva, ktoré môžu ľuďom skomplikovať životy, ale aj pozitíva, ktoré nám naše žitie zjednodušia. Dnes môžeme slobodne vyjadriť svoj názor, študovať, prijímať informácie z viacerých zdrojov, cestovať, budovať si svoje zázemie podľa svojich vlastných predstáv. Žiaden extrém by však nemal prevažovať a tak, ako sa dokonalá komunistická krajina považovala za utópiu, ani demokracia nebude vždy, na všetkých stranách, ružová. Každý vládny režim so sebou nesie utrpenie určitej skupiny ľudí, a preto netreba zabúdať na to, že na prvom mieste by mala byť vždy ľudskosť.
30. výročie Nežnej revolúcie si pripomíname aj na Prešovskej univerzite. V týždni od 18. do 22. novembra si študenti, pedagógovia, vedenie školy aj Univerzitná knižnica prichystali niekoľko sprievodných podujatí, ktorých program si môžete pozrieť TU.
Unipo Press Vás srdečne pozýva na študentskú besedu, ktorú organizujú študenti mediálnych štúdií v spolupráci s Inštitútom slovakistiky a mediálnych štúdií a Univerzitnou knižnicou. Beseda nesie názov Novembrová univerzita a ponúkne pohľad pedagógov na revolučné obdobie v Prešove. Tešíme sa na Vás! 🙂
Komentovať