Dištančné štúdium sa dnešným dňom opäť naplno rozbehlo. S titulom profesora vstupuje do letného semestra, teraz už bývalý docent Prešovskej univerzity, Ľubomír Guzi. Ešte koncom minulého roka (18.11.2020) vymenovala prezidentka Slovenskej republiky Zuzana Čaputová ďalších vysokoškolských profesorov. Zastúpenie na tomto slávnostnom akte mala aj Prešovská univerzita. Menovací dekrét v odbore slovanské jazyky a literatúry si prevzal doc. PhDr. Ľubomír Guzi, PhD.
Slávnostné vymenovanie 27 profesorov sa uskutočnilo v Prezidentskom paláci aj napriek súčasnej epidemiologickej situácii. „Bolo to také normálne a slávnostné zároveň. Krátke, výstižné, presné, bez zdĺhavých rečí, s rúškom na tvári, bez podávania rúk. Všetko, samozrejme okrem hymny, odznelo v pohybovej kultúre a v pohľadoch.“ Dodáva, že sám nie je veľmi obradný typ a nepotrpí si na veľké ceremónie.
V mladosti je človek nerozhodný a ani on sám si nespomína, čo malo vplyv na jeho budúce povolanie. Určité náznaky tu však boli. „Doma sme mali iba jednu knihu o histórii. Bol to prvý diel Dejín umenia od Michaila Alpatova. Autor bol sovietsky, kniha bola o dejinách, možno práve tieto dve skutočnosti určili, že budem študovať kombináciu ruský jazyk a dejiny.“
Štúdium na gymnáziu ukončil v roku, ktorý nebol pre ruský jazyk až tak priaznivý. Venoval sa jej však aj naďalej. „Po roku 1989 som zostal pri ruštine, hoci sa do nej začali dosť navážať, no ja som bol zvedavý. Už vtedy sa objavovali knihy D. Volkogonova, ktoré spôsobili doslova šok. Dobré však bolo, že stáže do Ruska pokračovali aj v „lichich devianostych“ – videl som, ako Žirinovskij na Manežnom námestí prekračuje žobrákov a do kamery s úsmevom tvrdí, „všetko je v poriadku, krajina napreduje“, ako v kníhkupectve pri prezentácii posledného diela ženy na Gorbačova pokrikujú „Ty starý cap“ a hádžu doňho jeho vlastné knihy o demokracii a zjednotení Nemecka,“ spomína profesor Guzi.
Prešovská univerzita sa stala jeho dlhoročným pôsobiskom
„Nastúpil som na doktorandské štúdium koncom roku 1997, hneď po absolvovaní vojenskej prezenčnej služby. Po trojročnom štúdiu, počas ktorého som absolvoval ročný pobyt v Moskve, som dostal miesto odborného asistenta po ukončení doktorandúry v roku 2001.“ V tom čase to bolo prechodné obdobie, nastavovali sa podmienky pre ďalšie fungovanie všetkých foriem štúdia, do platnosti vstupovali nové akreditácie.
„Od roku 2005 som bol osem rokov vedúci katedry rusistiky a translatológie, od roku 2018 som riaditeľom Inštitútu rusistiky FF PU v Prešove. Niekoľko rokov ako externista vediem jazykové semináre na Fakulte manažmentu. Pred dvoma rokmi sa nám podarilo, podľa mňa celkom úspešne, spustiť činnosť Ruského centra Prešovskej univerzity v Prešove,“ dodáva. O samotnom Ruskom centre, jeho otvorení a činnosti sa viac dozviete tu.
Profesor Guzi sa počas doterajšieho pôsobenia na katedre, inštitúte či fakulte zúčastňoval aj na obhajobách dizertačných a habilitačných prác. Ako sám tvrdí, veľmi dobrou školou boli aj roky vyučovania na Štátnej jazykovej škole v Prešove, či tlmočenie na rôznych úrovniach od ústavu pre výkon trestu až po oficiálne návštevy v Ruskej federácii.
V publikačnej činnosti reaguje na nové smery v rusistike
„Spočiatku som sa držal štrukturalistických východísk a problémov ruskej morfológie, postupne sa do popredia dostávali práce z takzvanej lingvokulturológie, to jest akéhosi prieniku jazyka a kultúrnej zložky, ktorá je s ním paralelná a zároveň aj k nemu nadstavbová.“ Keďže ukončil kombináciu ruský jazyk – dejepis, doteraz sa venuje jazykovým výrazovým prostriedkom, ktoré odrážajú historický fakt, udalosť, meno. Na biografiách vedúcich predstaviteľov Sovietskeho zväzu analyzoval zabudnuté sovietizmy. „V ruštine je v tomto ohľade veľa perifrastických tvarov, Stalin je „čudesnyj gruzin“, maršál Buďonyj alebo dokonca Kerenskij boli „Maratmi ruskej revolúcie“, Zinaida Rajch je „Valkýrou revolúcie“ a skúste uhádnuť kto bola „pervaja v mire ženščina-posol“ a „Krasnaja“, to jest červená „Messalina“ súčasne?“
Na záver, 3 rýchle otázky
1. Kniha, ktorú som naposledy čítal.
„Stále čítam niekoľko naraz. Teraz Havla od Žantovského, O Pavlovi od Dany Horákovej, prvý diel Denníka Pavla Juráčka, dočítal som už po niekoľkýkrát Palacha od J. Lederera. Dookola tiež omieľam Puškinove veci – od rozvratnej Gavriliády cez Poltavu až po Onegina.“
2. Divadelné predstavenie, ktoré ma „dostalo“.
„Do divadla príliš nechodím, myslím si, že sám život je poriadne divadlo, je v ňom všetko, hoci aj na malom javisku. Avšak, páčilo sa mi, ako sa prešovský „Revízor“ rozvaľuje na potravinovom pulte a „Onegin“ si mobilom robí selfie. No ak mám byť úprimný, v Nur-Sultanskej pyramíde sa mi pred rokom podarilo zadriemať na Gorkého „Otcovi“ (podľa jeho hry Poslednije).“
3. Obľúbená turistická destinácia.
„Na Slovensku je to z Mirole do Bodružalu, lebo ďalšia obec už nie je ďaleko, resp. už je ďaleko. V zahraničí je to Leví dvor (Patio de los Leones) v granadskej Alhambre a oproti ležiaci Albayzín, z návršia je perfektný pohľad späť na Alhambru.“
Profesorovi Ľ. Guzimu prajeme aj naďalej veľa úspechov vo všetkých oblastiach a ďakujeme za príjemný rozhovor.
Komentovať