Ásta. Nádherné meno, ktoré má svoj význam. Ak si totiž odmyslíte posledné písmeno, ostane vám islandský výraz pre „lásku“. Sigvaldi a Helga ho vybrali pre svoju dcéru. A tu sa začína jej príbeh.
„Každý z nás sa narodí bez mena, ale okamžite – alebo aspoň zakrátko- nás pomenujú, aby si smrť po nás nemohla len tak ľahko prísť. Daj mi meno a smrti hneď o čosi sťažíš prácu.“
Hlavná hrdinka, podľa ktorej je pomenovaná kniha, vyrastá a dospieva u pestúnky. Na jej ďalšej ceste životom sa toho stane oveľa viac. Prekoná prekážky i nástrahy života, bude milovať, plakať, študovať, bude jednoducho žiť. Možno nie tak, ako chcela, ale bude.
„Tešiť sa. Nie je to jeden z najkrajších pocitov na svete? Tešiť sa na niekoho. A najmä sa tešiť, že uvidíš niekoho, koho máš rád. Vtedy človek žije. Vtedy žije. A potom sa čosi stane.“
Autor však neopisuje iba život Ásty (aj keď to na prvý pohľad tak vyzerá), ale aj ľudí okolo nej. Príbuzných, priateľov, milencov. Je to tiež príbeh o kontrastoch, ktoré patria k nášmu bytiu. Živote a smrti. Šťastí a smútku. Radosti a sklamaní. Niečo dobré vyvažuje niečo zlé. A naopak.
Nedá sa žiť bez toho, aby sa človek niečím neprevinil
O tom, čo sa vlastne stalo, sa v knihe dozvedáme v útržkoch. Stefánsson strieda Ástine životné obdobia a súčasnosť, v ktorej je príbeh podávaný ďalej. To je úlohou Ástinho otca. Ten umiera a spomína na minulosť, lepšie časy a svoju milovanú manželku. Až sa táto pomyselná mozaika na záver spojí, čitateľ všetkému porozumie. Pochopí, prečo Ásta urobila rozhodnutia, ktoré zmenili život jej, ale aj iným. Pochopí, prečo mala srdce plné bolesti. A pochopí, čo tomu predchádzalo.
„Nesmieš ma pochopiť zle. Nie všetko v živote tejto mladej ženy, ktorá vliekla batožinu po peróne vo Viedni, bola samá tma, nie všetko bola iba bolesť. Žiaľ bol, prirodzene, súčasťou jej batožiny.“
Po dočítaní knihy som sa naučila jednu vec, ktorú spomínam už v samotnom začiatku. Existujeme, žijeme. To je skvelé. Ale nemáme ani potuchy o tom, s kým sa ešte spoznáme. Ako to ovplyvní nás a aj toho daného človeka. Dobre? Zle? Vôbec? Trochu? Alebo až priveľmi? To je ťažko povedať. Každopádne, ak vám život prinesie do cesty niekoho špeciálneho, nenechajte ho odísť.
„Bez ohľadu na to, ako deň vyskloňuješ, vždy sa nakoniec zmení na noc.“
Autorom Príbehu o Áste je islandský spisovateľ Jón Kalman Stefánsson. Ide už o jeho dvanásty román, ktorý zožal obrovský úspech nielen u čitateľov, ale aj literárnych kritikov. Bol taktiež nominovaný na Islandskú literárnu cenu a na francúzsku literárnu cenu Prix Médici. V slovenskom preklade vyšlo niekoľko ďalších jeho titulov (Letné svetlo a potom príde noc, Ryby nemajú nohy, Veľké asi ako vesmír).
Knižná recenzia vyšla v spolupráci s kníhkupectvom Artforum Prešov.
Komentovať